Tu môžete mať svoj banner za 50€ / mesačne pre viac info kontaktujte SEKRETARIÁT. VsFZ Prenájom priestorov v budove VsF 6€/m2 za mesiac

 

15. 09. 2014 o 10:36

Kunza zdobí olympijské zlato i šesťdesiatka

autor: Eugen Magda
1651x čítané



Po olympiáde mu manželka ukázala článok, už sa ani nepamätá z akých novín, v ktorom nevie kto napísal, že v Moskve boli len dvaja Slováci Seman a Kunzo, ale že ja som na OH iba sedel na lavičke náhradníkov. „ Verte, človeka to zabolelo, pretože okrem otváracieho zápasu proti Kolumbii a finále som odohral všetky ostávajúce stretnutia,“ poznamenal František Kunzo, ktorý nad takýmito slovami autora ešte aj dnes krúti hlavou.

Obranca, ktorý patril v tom čase medzi našu futbalovú špičku, sám nevie pochopiť, prečo padol do zabudnutia. Ani nad tým nerozmýšľal, lebo darmo rôčiky pribúdajú, stále je posadnutý touto hrou. Napriek skúpej publicite si myslí, že je stále na scéne, pretože Olympijský klub v Košiciach organizuje často príležitostné zápasy, alebo turnaje, na ktorých nechýba nikdy. „Stretávame sa aj pri sviatkoch či jubileách rovesníkov, alebo starších hráčov. Nie tak dávno sme oslavovali Strauszove narodeniny a aj počas tohto posedenia sme si zoširoka zaspomínali na našu hráčsku kariéru. Všetkých nás trápi, že futbal nie je v súčasnosti taký príťažlivý ako v rokoch, keď sme hrávali ligu my,“ poznamenáva bývalý olympionik.

Jeho cesta k olympijskému zlatu nebola určite ľahká. Na púti k najjagavejšiemu kovu musel prekonať určite veľa prekážok. Datujú sa od prvých futbalových krokov. Ozaj, ako vyzerali? „Začínal som v Spišskom Hrušove. Keď som dovŕšil 16 rokov, prestúpil som do Spišskej Novej Vsi a o rok neskôr nastúpil na zápas III. ligy v seniorskom drese. V tejto súťaži mi patril primát najmladšieho hráča a hneď mi otvoril cestu do čs. reprezentačného družstva dorastencov. Hral som potom za celok do 21 rokov, neskôr aj za olympijské mužstvo, ktoré v tom čase viedol Ján Hucko, a až po ňom ho prevzal František Havránek.“

Na vojenčinu narukoval zo Spišskej Novej Vsi, avšak pod Urpínom zostal dlhšie ako dva roky. „Najskôr som bol na výbere v Tábore, odkiaľ ma odvelili do banskobystrickej Dukly. Po roku prišli za mnou funkcionári, či by som sa im neupísal na päť rokov. Dlho som ani nezvažoval, lebo vojaci hrali v tom čase II. ligu, zatiaľ čo v Spišskej Novej Vsi bola o stupeň nižšia súťaž, a v tom čase som reprezentoval ČSSR do 21 rokov, preto som Dukle podpísal. Ani som netušil, že nakoniec v Banskej Bystrici budem hrať takmer desať rokov..."

Počas kariéry mal Kunzo niekoľkých trénerov. Na ktorého z nich si spomína dodnes najradšej? „Po kondičnej stránke bol výborný nebohý Ján Škripko, ale myslím si, že najviac mi dal Oldo Bříza. Nakoniec, počas jeho pôsobenia v Banskej Bystrici som sa dostal do olympijskej reprezentácie."

Dres OH si Kunzo obliekol jedenásťkrát. Jeho meno sme však našli na oboch krajoch obrany. „Väčšinou som hrával na poste pravého obrancu, viem však s loptou narábať aj ľavou nohou. Hoci nie až tak, ako pravou, môžem povedať, že som bol skoro obojnohý futbalista. Preto mi nerobilo problém ani na olympiáde, či som hral na pravej, alebo ľavej strane. Netajím však, že lepšie som sa cítil v úlohe pravého obrancu, ale si myslím, že svoju rolu som na ihrisku zvládol k spokojnosti.“

Z olympijskej štatistiky sme vyčítali, že F. Kunzo s 11 oficiálnymi medzištátnymi stretnutiami patrí medzi tých, čo majú na konte najviac štartov. Ktorý zo svojich zápasov považuje za najvydarenejší a najcennejší? Na zájazde v Brazílii sme hrali proti majstrovi krajiny, ktorého dres v tom čase obliekal aj Marco Antonio. Tréner František Havránek ma upozorňoval, že tento obranca je ofenzívny futbalista, že bude veľmi nepríjemný, radil mi, čo mám robiť. My sme tento zápas vyhrali a kormidelník bol s mojím výkonom mimoriadne spokojný. Rovnako sa vyjadril aj o mojej hre v semifinále olympijského turnaja proti Juhoslávii, ktorú sme zdolali 2:0."

Po postupe zo skupiny a štvrťfinále, ktoré naši zvládli v Leningrade, úspešnú semifinálovú zostavu v Moskve s gólovými zápasmi Ostravčanov Šreinera a Ličku tvorili: Seman - Mazura, Václavíček, Radimec, Kunzo - Rott, Berger, Šreiner - Pokluda (P. Němec), Vízek, Lička (J. Svoboda). A potom prišlo finále. „Ak mám byť úprimný, dodnes neviem, prečo po takomto priaznivom hodnotení som nedostal šancu hrať v rozhodujúcom zápase. Keď tréner Havránek oznámil zostavu na finále proti NDR, cítil som sa akoby mi niekto dal nezaslúženú facku. Po stretnutí sa mi ospravedlňoval, že Rygela uprednostnil len preto, že na OH nehral kvôli zraneniu, a chcel sa mu odvďačiť za to, že odohral celú kvalifikáciu, ale neviem... Napriek jeho argumentom ma takéto rozhodnutie nemilo prekvapilo a vysvetlenie neuspokojilo,“ konštatuje aj v súčasnosti skromný Kunzo.

Olympijské zlato získal ako 25-ročný. Bol vlastne v najlepšom futbalovom veku, ale do reprezentačného áčka sa už nedostal. Pri tomto konštatovaní si zhlboka povzdychol a poznamenal: „Po OH ma lákala Sparta. Urobil som však osudnú chybu, lebo keby som odišiel do Prahy, moja futbalová budúcnosť mohla byť zrejme iná, asi aj do reprezentácie by som mal bližšie. Tento životný omyl ma mrzí dodnes. Zmenu dresu mi znemožnilo i to, že Dukla sa nevedela so Spartou dohodnúť, ale ja som mohol a mal pre odchod urobiť viac."

V ligovom ročníku 1983/84 sa Fero objavil v drese košickej Lokomotívy. Hráčsky káder trénera Jozefa Jankecha tvorili: S. Seman, Vraštiak - M. Suchánek, Repík, G. Farkaš, Kunzo, Kosť, Máčaj, Lovacký, Ferenc, E. Kováč, Strapek, P. Fecko, Péter, Š. Tóth, Fedor, J. Kozák, J. Mikloško, V. Vankovič, Danko a Szaban. Mužstvo sa umiestnilo presne v polovici 16-členného pelotónu, v ďalšej sezóne skončilo desiate, v jej závere vyhralo v roku 1985 Slovenský pohár, lenže vo finále Čs. pohára podľahlo 23. júna v Příbrame Dukle Praha 2:3. Na tretiu sezónu v Čermeli spomína veľmi nerád. Lokomotíva pod taktovkou Michala Baránka opustila elitu a on odišiel za legionárskym chlebíkom do Rakúska. „Hral som päť rokov IV. ligu v Heinburgu, vrátil sa do Lokomotívy, ktorá vypadla až do II. národnej ligy. Pomohol som jej vybojovať postup do I. národnej ligy, a zasa odišiel do Rakúska, pre zmenu do Altenburgu." Po druhom návrate sa čoraz viac venoval synom a sám ešte zažil všeličo, lebo futbal akoby mu dával zázračnú moc, zásluhou ktorého sa Fero v stredu 17. septembra dožíva v dobrom zdraví verte-neverte, ale už 60 rokov.