Futbalový znalec Belanský sedemdesiatnikom

autor: Eugen Magda
1190x čítané

Málokto zažil takú pestrú futbalovú púť ako on. Sedel na niekoľkých stoličkách, takže v klube modrej armády zažil radosti i starosti, ba neraz sa nedočkal ani vďaky, či aspoň dobrého slova, hoci pre klub robil všetko.

V časoch úrodných i menej úspešných, vtedy keď futbal odišiel od materinskej TJ, ktorá sa správala k najpopulárnejšiemu športu macošsky. To všetko zažil na vlastnej koži, ale to by nikdy neveril, že to raz môže takto skončiť. Aj taký bol životný futbalový román Doc. PhDr Ladislava Belanského CSc., ktorý 7. septembra oslavuje 70. narodeniny.

Väčšinu svojho života zasvätil vysokoškolákom a futbalu. Z fakulty veterinárov do sídla Lokomotívy v Čermeli to mal blízko, takže akoby sa len presúval z jedného pracoviska na druhé. To si už pomaly zvykal na Košice, lebo rodáka z Hlohovca dlho lákalo späť na západ. Pravda, kým dospel do vysokého futbalového štádia, dostával prvé lekcie od brankára povojnovej Jednoty Košice Ladislava Tarhaja, ktorý ho odporúčal trénerovi Štefanovi Jačianskemu do VSS Košice. Jači mu chcel dávať šancu, ale na Solovjevovej vydržal vari tri mesiace a futbalovú adresu pobytu zmenil na divíznu v Spišskej Novej Vsi, odkiaľ zamieril na vojenčinu do Prešova, kde položil základy miestnej Dukly, ktorá pomohla k rastu mnohých talentovaných hráčov, z čoho mali radosť ligové a ďalšie kluby.

Po vyzlečení vojenskej rovnošaty sa v roku 1967 vrátil do metropoly východu – a vlastne odvtedy bilo jeho srdce pre Lokomotívu. Ako vysokoškolský pedagóg získal svoje akademické tituly futbalovými prácami, ktorých nikdy nebolo u nás dosť. Začal trénovať žiakov a po nástupe Ing. Andreja Išóka k ligovému kolektívu vykročili v ročníku 1980/81 na úspešnú púť za 5. miestom, ktoré možno považovať za úspech. Spolu s kormidelníkmi sa oň zaslúžili Seman – Kosť, Repík, J. Suchánek, Dobrovič, P. Fecko, G. Farkaš, I. Čabala, Jacko, Péter, Strapek, L. Vankovič, E. Kováč, Žitnár a Lovacký.

S výnimkou krátkeho obdobia v roku 1998 bol Lokomotíve verný a robil pre ňu veľa v rôznych funkciách. Bol totiž nielen trénerom, ale keď sa futbal v Lokomotíve od TJ oddelil, stal sa prezidentom, viceprezidentom FK, riaditeľom klubu i členom Výkonného výboru Slovenského futbalového zväzu, takže teóriu s praxou skĺbil jedinečným spôsobom. Po sedemročnej prestávke sa v roku 1993 výrazne zaslúžil o návrat Loky medzi elitu. Pochopiteľne, bolo to už v ére samostatného Slovenska, v ktorej začala dobre, ale stačilo, že na chvíľu odišiel do 1.FC a Lokomotívu čakala rozlúčka s elitou. Odvtedy sa medzi ňu dodnes nevrátila, rovnako ako ani on do klubu, pretože v ňom prestali pracovať všetci funkcionári, s ktorými ťahal spoločnú káru.

V ročníku 1997/1998 vstal z čermeľskej stoličky a posadil sa v neďalekom VŠA do kresla generálneho riaditeľa 1. FC s veľkými plánmi. V klube chcel zaviesť koncepčnú prácu, prehodnotiť výchovu mlade, pretože jej kvalita je základom úspechu. Lenže aj majitelia tigrov postupne svoje predsavzatia z rôznych príčin nenaplnili, a keďže znížili aj počty zamestnancov, L. Belanský tiež odišiel. A keď po revolúcii klubových prezidentov zaklopala koncom februára 1999 na brány zväzu mimoriadna celoslovenská konferencia opustil najvyšší orgán, hoci k jeho práci nemal nik pripomienky.

Do Čermela na zápasy MFK ešte stále zavíta, lebo futbal pozorne sleduje ďalej. Zaujíma sa o všetky novinky, sám má zaujímavé postrehy. Hoci 7. septembra sa dožíva 70 rokov, do veci verejných vie vždy fundovane prehovoriť. Aj preto by ľudia podobného rangu mali ako znalci futbalu do najpopulárnejšieho športu v jeho záujme ešte povedať svoje.