Tu môžete mať svoj banner za 50€ / mesačne pre viac info kontaktujte SEKRETARIÁT. VsFZ Prenájom priestorov v budove VsF 6€/m2 za mesiac

 

16. 01. 2013 o 15:51

Aj tréner Ján Hunčár už má 80 rokov

autor: Eugen Magda
1833x čítané



Utkvel mi v pamäti nielen tým, že bol asistentom Jozefa Vengloša vo VSS Košice, ale aj skutočnosťou, že spolu s ním vytvoril mladý trénerský tandem v našej I. futbalovej lige.

Mladí medzi kozákmi, a ešte začiatkom sedemdesiatych rokov, to bol zrazu nezvyčajný pohľad na lavičku, odkiaľ smerovali taktické pokyny na hraciu plochu. Obaja však pokropení mladým elixírom nadšenia, ktorý pramenil z učenlivosti, úcty k starším kolegom, ale i z vlastných schopnosti a vedomosti, dokázali, že to nie je náhoda.

V ročníku 1970/71 dosiahli VSS, vtedy ešte obaja spolupracovali s J. Kánássym, v I. lige druhé miesto, v nasledujúcom klesli na štvrtý, ale v sezóne 1972/73 sa pod vedením Jána Hunčára (nar. 18. januára 1933 v Runine), keď po prvých kolách J. Vengloš odišiel do Bratislavy, vyšplhali na tretí stupienok. Navyše vyhral s nimi aj Slovenský pohár, takže z málo známeho trénera sa z roka na rok stál jedným z najuznávanejších v najvyššej čs. súťaži. A to nebola maličkosť, veď v ročníku, keď bol na striedačke hlavným kormidelníkom strojárov, viedli naše mužstvá vynikajúci tréneri. Konkrétne, Trnavu – Malatinský, Prešov – Moravec, Duklu Praha – Vejvoda, Žilinu – Reimann, Lokomotívu Košice – Kačáni, Baník Ostrava – Bučko (od 16. kola Pospíchal), Slovan – Hucko, Teplice – Forejt, Nitru – Pucher, Spartu – Kraus, Brno – Havránek, Plzeň – Rubáš, Slaviu Linhart (od 16. kola dvojica Jareš – Vytlačil), Třinec – Jankech a Hradec Králové – Krejčí. V takejto uznávanej spoločnosti vystúpiť na medailový stupienok, to je úspech, ktorý ani nepotrebuje reklamu.

K trénerskému umeniu si veľmi pomohol jednak na Vojenskej telovýchovnej škole Miroslava Tyrša, ale najmä počas štúdia na Fakulte telesnej výchovy a športu Karlovej Univerzity v Prahe, kde si už mohol konfrontovať aj prvé svoje poznatky z práce s mlaďou. Veľmi si cení najmä deň, keď si podali s Jozefom Venglošom ruku k spolupráci vo VSS. Na toto obdobie si neraz zaspomína:

"Bola to spolupráca na vysokej úrovni. Dobre sme si rozumeli ako po stránke teoretickej, tak aj metodickej a organizačnej. Stačilo len naznačiť, a vedel som, čo k čomu ide. Napríklad pred kvalifikáciou ME „23“ so Švédskom som dva týždne sám trénoval VSS, ale nič som si neosvojoval, vždy som tvrdil, že trénujem v intenciách Vengloša, ktorého si vysoko vážim, som veľmi rád, že sme mohli byť na futbalovej lodi spolu. Viem, že viacerí tréneri boli tiež so zverencami na vysokohorskej príprave vo Vysokých Tatrách, ale nevideli čo, a ako, robíme my. Získal som aj veľa nových poznatkov z metodiky, veď mali sme k dispozícií materiály z Ajaxu, ba prakticky z celej Európy. Veľa som získal aj na fakulte od Choutku a Navaru, ktorí boli úzko spojení so špičkovými klubmi u nás. V tých časoch sme začali mapovať koľko nabehajú hráči celkove, koľko na rýchlosť, obratnosť. To sme analyzovali a porovnávali s tréningmi v Holandsku, v Nemecku, či v Brazílii. Mojím šťastím bolo aj to, že spolužiaci, čo sa dostali v Prahe na školu, mali dostatok materiálov, ku ktorým som sa dostal aj ochotou Dušana Uhrina. Boli to napríklad filmy o brazílskej, anglickej a nemeckej škole. Vedeli sme presne, čo a koľko trénujú, takže sme zistili, na čom sú v praktickej činnosti oni, ale i my. Na Slovensku v tomto období bol tréningový proces na vysokej úrovni, mohli sme sa pokojne porovnávať s ktoroukoľvek špičkovou európskou krajinou a v I. lige bolo obdobie, keď osem slovenských mužstiev hralo kľúčovú úlohu. Vtedy sme mali naozaj dobrých trénerov. Napríklad vynikajúci Malatinský vedel vyberať vhodné typy hráčov, ale jednotkou zo všetkých bol Leopold Šťastný – v tom čase už pôsobil v Rakúsku – ktorý bol najlepším organizátorom trénovania v našej histórii. A dnes? Zaspali sme vývoj, príliš sme začali kopírovať, mnohým chýba viac sebavzdelávanie, ako to bolo za našich čias. Aj preto na rozdiel od nás, posledných desať rokov dáva ako Európa, tak aj celý svet prednosť rýchlym, technickým, pohyblivým, dynamickým, výbušným hráčom...“

Rozhovoril sa aj o slastiach a radostiach na tomto políčku: Tréner musí byť súčasťou kolektívu a prežívať nielen slávu, všetko, čo je dobré, ale tiež vyrovnať sa s tým, čo je zlé. Nie je to vždy jednoduché, veď kolektív tvoria vekovo rôznorodí hráči, sú v ňom mladí, aj starší, treba pracovať s rôznymi charakterovými vlastnosťami, ktoré rozdielne reagujú na fyzickú záťaž, či rôzne formy prípravy. Človek musí vidieť hráčom do duše, byť dobrým psychológom, presvedčiť ich pre svoje projekty a skĺbiť všetkých čo najviac. Ľudia často ani nevedia, čo sa v rámci tréningového procesu odohrávalo, že to niekedy je oveľa zložitejšie, ako keď už vidia futbalistov, ktorí vychádzajú spod tribúny vyobliekaní, vyleštení a učesaní na stretnutie. Veď v týždni to nebýva vždy len príprava, ale aj vyrovnávanie si účtov medzi samotnými hráčmi, či hráčmi a funkcionármi, alebo medzi hráčmi a trénermi, ale i funkcionármi a trénermi. Snažil som sa vždy zjednocovať mužstvo, práca sa mi zväčša darila, preto na časy vo VSS spomínam rád.“

V rokoch, keď pôsobil na štadióne na Solovjevovej ulici, žlto-modrí mali výborný hráčsky kolektív. Nielen preto, že na ihrisku bola zväčša radosť pozerať sa na jeho hru, ale...

Popri futbale som učil na Vysokej škole leteckej. Škola bola mojím hlavným zamestnaním, takže niekedy som musel poprosiť chlapcov zmeniť čas tréningu. Dohodli sme sa ráno na deviatu, a predstavte si – oni do jedného boli v šatni o pol hodinu skôr. I to prezrádza, že futbal mali radi, že v príprave chceli svoje umenie zdokonaľovať, nič v nej nepodcenili. A pritom vedeli, že ich v prvej časti čaká dosť náročná kondičná príprava, a až v druhej rôzne loptové hry, na ktoré sme mali na štadióne k dispozícií ihriská. Niekedy počúvam, že hráči majú nechuť k príprave, že nechcú trénovať. My sme napríklad dvakrát v týždni trénovali od deviatej do dvanástej a ešte nechceli odísť...“

Zaujímavé je, že keď VSS viedol ako hlavný tréner, dostal sa s nimi zo štvrtého na tretí stupienok. Čomu to pripisuje? Predovšetkým som dobre vytypoval hráčov. Odišli Bomba, Desiatnik, Pivarník, narukoval Hoholko. To boli kvalitní futbalisti, ale ostala pokope dobrá stredná generácia – Štefan Jutka, Štafura, Pollák, Daňko – ktorá technicky dozrela a vedela sa pripraviť aj kondične, a nemalú rolu zohrala aj skutočnosť, že som vytváral dobré vzťahy medzi hráčmi a rodinami, ktoré sme začali budovať už za čias Vengloša. Výdatne mi však napomáhali aj skúsení a šikovní funkcionári František Nógrády, Ladislav Kropáč a Zoltán Juhás, ktorý bol aj výborným lekárom. Napokon, to sa premietlo na našej hre, výsledkoch i umiestnení.“

S malými prestávkami pôsobil vo VSS, či v ZŤS 12 rokov. Vo funkcii trénera, asistenta, či metodika. V závere kariéry robil ešte veľa pre Ličartovce. Jednoducho – odviedol kus poctivej práce. Tú vyznával od 18. januára 80-ročný Janko vždy.