Scherer oslavuje krásnych 75 rokov života
autor: Eugen Magda2258x čítané
Žeby po vyše polstoročí si zaspomínal na najkrajšie roky na našich ligových trávnikoch? Trochu aj, ale na Slovensko neprišiel len prevziať Zlatý odznak SFZ za veľké zásluhy na futbalovom poli, ale spolu s manželkou a dvoma francúzskymi novinármi prišiel aj preto, že Dolfimu nakrúcali dokument k jeho dlhej a úspešnej kariére, lebo v terajšom domove bol a je stále veľkým pojmom. Boli vďační za každý dokument, ktorý som im poskytol, samého Scherera veľmi tešilo, že sme na neho nezabudli, lebo kedysi obdivovaný a oslavovaný čs. reprezentant, keď sa po naplnení zmluvy domov kvôli novej životnej družke nevrátil, zostal nepochopený, zatracovaný a najmä vo vtedajších politických kruhoch chceli, aby padol do zabudnutia. Napokon, keď som bol jedným z autorov pamätnice „Štvrťstoročie po Chile“, o ňom a o Kadrabovi okrem štatistických údajov sme nemohli napísať ani slovko.
Po rokoch sa o zabudnutom Schererovi začalo opäť písať. Patrí mu nefalšovaná úcta, veď v čs. lige nastúpil 259-krát (za ČH hral 178, Lokomotívu 35 a VSS 46 zápasov) a nastrieľal 128 gólov, čo ho vo federálnej lige pasovalo za tretieho najúspešnejšieho slovenského kanoniera, a hoci oneskorene, predsa len dostal odznak Klubu kanonierov č. 37. Navyše, na domácej scéne ho zdobí titul s ČH v roku 1959 a v ročníku 1961/62 s 24 gólmi koruna kráľa strelcov.
„Začiatok kariéry som mal taký, aký som vôbec nečakal. V roku 1957 po nástupe do ČH ma zaradili do béčka, ale zranil sa robustný Košnár a ja som dostal šancu. V treťom kole som dal vo víťaznom zápase s Hradcom oba góly a vrece sa potom s nimi roztrhlo,“ dozvedeli sme sa o jeho krste a aj o tom, že za svoj veľký vzor považoval Pažického. „A keď som v derby so Slovanom nastúpil proti nemu, až sa mi kolená triasli, keď som mu vyslovil svoj obdiv.“
Medzitým Slovensko vyhralo vo vtedajšom Gottwaldove nad Českom 5:1 a Scherer dal všetkých päť gólov! Tréner Rudolf Vytlačil to videl na vlastné oči a odvtedy nedal na priebojného útočníka, ktorý sa narodil v Priekope, dopustiť. Aj pred MS´62 mal veľký hlavolam koho nominovať do Chile. Jedine o kom bol skalopevne presvedčený, že mu nemôže chýbať v útoku, to bol Dolfi.
„Veď kto mi bude dávať góly? A on mi ich dá!“
Jeden dal aj v rozhodujúcej kvalifikácii Škótom, ktorým vydrel v Bruseli predĺženie a postup. Na MS dal potom vo štvrťfinále jediný gól zápasu Maďarom a dva v semifinále Juhoslovanom. V 22 reprezentačných zápasoch strelil presne 22 gólov, v čs. rebríčku bol najlepším slovenským strelcom histórie. Nuž, čudujete sa Vytlačilovi? „Mal som ho veľmi rád, nikdy mu to nezabudnem... Aj preto má môj syn krstné meno Rudolf“ - spomínal Dolfi.
Aj keď doma siete napínal, cítil akoby pomaly začínal ustupovať do pozadia. Odchod do Olympique mu otvoril vrátka na druhý vrchol.
„Teraz na to spomínam už s úsmevom, ale vtedy mi nebolo všetko jedno, lebo okrem slovenčiny som neovládal žiadny jazyk. Preto som poznal len tréning a hotel, nevedel som si nič vybaviť. Skľučovalo ma aj to, že po príchode do Nimes som naraz cítil, že mužstvo je posledné, teda nečakalo ma nič povzbudzujúce. Na jar som však dal 23 gólov, z posledného miesta sme sa vyšplhali do stredu tabuľky, počas mojej kariéry hrali sme stále ligu. A teraz? Mužstvo je iba v III. lige. Až sa za to hanbím...“ povedal nám. „Bývam neďaleko pri mori v mestečku Saint-Gilles, keď však zavítam do Nimes, tam som stále kráľom...,“ hovorí Adolf Scherer, ktorý v nedeľu 5. mája oslávi, verte-neverte, už 75. narodeniny. Nuž Dolfi, ešte veľa radosti a výbornej futbalovej pohody!
Galéria
 |