Steiner patril medzi šperky Biharyho školy
autor: Eugen Magda1348x čítané
Kto by si zo starých pamätníkov futbalu nespomenul na Jožka Steinera. Z bratského trojlístka to dotiahol najďalej. Pritom na brány veľkej hry zaklopal veľmi dávno. Písal sa rok 1941, v ktorom v druhom kole slovenskej ligy nastúpil aj s bratom Paľom v drese prešovskej Slávie v domácom zápase proti TTS Trenčín. Z premiéry mal zmiešané pocity, lebo Šarišania prehrali 0:1 a sotva 17-ročný mládenec, ktorý sa narodil v roku 1924, musel trpezlivo čakať na ďalšiu príležitosť. Bolo to pred vyše polstoročím, presne pred 68. rokmi.
Spišský rodák z Nálepkova patrí medzi žijúce legendy našich zelených trávnikov. Zo začiatku sa mu ako jednému z futbalovej liahne Emila Biharyho väčšie úspechy vyhýbali. Nuž, smútil aj v roku1945, keď si Prešovčania neporadili v kvalifikácii o postup do I. čs. ligy, keď im košický rival Jednota vyfúkol najvyššiu súťaž doslova pred nosom.
Nakoniec v roku 1948 zakotvil medzi „vraňarmi“ a nejaký čas bol hráčom Jednoty. O tomto prestupe rozhodla nielen túžba Steinera hrať I. ligu, ale aj skutočnosť, že v košickej obrane sa zranil kľúčový hráč Zibrinyi. Navyše, neostal opustený, lebo sa v tomto kolektíve ocitol s Prešovčanmi Kuchárom a Semešim. Jasnou rečou o tom hovorí aj jeho premiérové vystúpenie, v ktorom Jednota zdolala ŠK Bratislava gólmi Semešiho a Tureka 2:0. Pri debate pred niekoľkými rokmi nám ukázal aj jeden z výstrižkov z novín, v ktorom bolo čierne na bielom: za skvelé výkony ho vyhlásili v roku 1948 za športovca východu.
Študijné povinnosti na Vysokej škole obchodnej v Bratislave mu prerušili košickú sériu a otvorili dvierka na Tehelnom poli, ktoré s vďakou kupovalo tovar s prešovskými koreňmi, veď malo dobré skúsenosti s Jozefom Karelom, Miloslavom Dankom, či Gejzom Šimanským. Zle nedopadol ani Jožko, ktorý na jar 1950 hral zväčša v tejto silnej zostave NV Bratislava: Reimann – Venglár, J. Vičan, J. Steiner – Baláži, Jajcaj – Laskov, Pažický, Tegelhoff, Preis, Šimanský. „Iba v prvom zápase som hral v strede obrany, potom však prišiel Vičan, takže som sa presťahoval na ľavú stranu obrany. Tréner Jim Šťastný mi hovoril, že na rozdiel od Miška zahrám rovnako dobre na oboch postoch, a keď už hovorím o obrane, na jej pravej strane hral môj najväčší kamarát v mužstve Venglár,“ tak si spomínal Jožko na bratislavské účinkovanie.
Stal sa pilierom zadných radov, pomohol NV obhájiť titul a sám prežívať radosť z prvého majstrovského primátu, ktorý si vychutnal aj v 1951, hoci – ako poznamenal – získali ho doslova o vlások. Výkony v kolektíve majstra rozhodli o tom, že 14. októbra nastúpil v Budapešti na svoj jediný medzištátny zápas B mužstiev Maďarsko – ČSR. Štart ho síce potešil, menej už prehra 0:4. „Maďari mali vtedy veľmi silnú reprezentáciu, napokon, ako prví zdolali Angličanov vo Wembley. A predstavte si, keď sme prišli do Budapešti na svetovú univerziádu, postavili na čele s Puskásom vôbec najsilnejšiu reprezentáciu, akú mali. Z maďarských dôstojníkov boli zrazu vysokoškoláci,“ poznamenal s úsmevom.
Narukoval do ATK Praha, kde sa dostalo vyše šesťdesiat šikovných futbalistov. Na nudu čas nemali, lebo koncom roku 1952 namiesto zanikajúceho ATK vznikla ÚDA Praha, Krídla vlasti Olomouc a pražský Tankista, kde Steinera prevelili s celou plejádou vynikajúcich hráčov na čele s brankárom Stachom, Šimanským a Jožkovi odovzdali kapitánsku pásku i zverili tréningy mužstva. A tak vlastne už v tomto období sa začal priúčať remeslu trénera. Ako sa neskôr ukázalo, nie zle. V tejto práci potom pokračoval v Spartaku VSS a jeho úspešná činnosť vyvrcholila v roku 1965, keď priviedol Tatran na historický druhý stupienok v I. lige. Mal potom pôsobiť s Ing. Starostom v Sudane, ale zdravotný stav sa mu po štyridsiatke zhoršil natoľko, že musel ostať doma. Voľky-nevoľky prestal chodiť i na svoj obľúbený futbal a aj v samotnom Tatrane na neho zabudli, a akoby ho ani nikdy medzi sebou nemali. Patril medzi tých, čo veľa dával a málo dostával, vtedajšie kalorické 400 korún hovorí za všetko. V posledných rokoch mu pomáhala príspevkom aj nadácia SFZ, ale 27 augusta 2009 vo veku 85 rokov opustil veľkú rodinu prešovského futbalu. V sobotu 22. marca by mal okrúhlu deväťdesiatku.