Tu môžete mať svoj banner za 50€ / mesačne pre viac info kontaktujte SEKRETARIÁT. VsFZ Prenájom priestorov v budove VsF 6€/m2 za mesiac

 

14. 04. 2014 o 10:04

Tak kráčal čerstvý šesťdesiatnik Kozák k úspechom

autor: Eugen Magda
1677x čítané



Premiérovú sezónu v I. futbalovej lige mal Ján Kozák z Matejoviec nad Hornádom, kde sa narodil 17. apríla 1954, ako z veľkej knihy. Dobrými výkonmi v košickej Lokomotíve upútal už v roku 1975 pri ligovom krste natoľko, že reprezentačný kormidelník Václav Ježek ho zaradil hneď v jeseni do kolektívu majstrov Európy. A tak prišiel jeho veľký deň – 6. októbra 1976, keď debutoval v priateľskom medzištátnom stretnutí s Rumunskom, v ktorom namiesto Biroša hral celý druhý polčas.

Žiaľ, siedmu kvalifikačnú skupinu naši reprezentanti nezvládli. Kozák mohol mať akú-takú útechu v tom, že chýbal v zápasoch, ktoré sme prehrali, naopak hral v tých, čo sme vyhrali. Po krachu v kvalifikácii uvoľnil Václav Ježek žezlo Jozefovi Venglošovi, ktorý začal budovať tím na ME´80 v Taliansku. V ceste na Apeninský polostrov však musel so zverencami v roku 1979 zvládnuť dvojkolové prekážky proti Švédsku, Francúzsku a Luxembursku. S jediným zakolísaním v krajine galského kohúta – zhodou okolnosti Kozák gólom zmiernil prehru 1:2 – si ČSSR vybojovala postup na európske defilé.

Ak nerátame rok 1977, v ktorom Kozák vyhral s Lokomotívou Košice Slovenský a Československý pohár, obdobie 1979-81 bolo najkrajšie a najúspešnejšie v jeho kariére. V 1979 okrem vydarenej kvalifikácie ME triumfoval na domácej pohárovej scéne opäť na dvoch frontoch a stal sa tretím najúspešnejším čs. futbalistom. V ďalšom roku okrem bronzu z európskeho defilé v Taliansku ho v domácom hráčskom rebríčku zdobilo opäť tretie miesto, ba štvrtýkrát po sebe ho vybrali naši špičkoví tréneri do Jedenástky roka. Na Apeninách odohral na európskom festivale všetky štyri stretnutia. Nechýbal teda ani v zápase o 3. miesto v Neapole, kde na štadióne San Paulo remizovala ČSSR pred 20 tisíc divákmi s domácim Talianskom 1:1, ale na jedenástky vyhrala 9:8. Hodno poznamenať, že Kozák premenil v poradí ôsmu, keď už nervy pracovali všetkým naplno. A ak sa hovorí, že do tretice všetko najlepšie, platí to tiež v prípade tejto našej hviezdy. O dvanásť mesiacov neskôr sa stal Futbalistom roka 1981 zásluhou kvalitných výkonov v ťažkých kvalifikačných dueloch, v ktorých pomohol vybojovať ČSSR postup na MS´82 v Španielsku. O zápase na Islande ani nehovoriac. Na chladnom severe to vyzeralo s nami 23. septembra v Reykjavíku zle-nedobre. Súper sa ujal vedenia a naši nie a nie dobyť jeho bránu. Keď sa už začalo nad čs. postupom zmrákať, Kozák po Nehodovej prihrávke profesorskou strelou trinásť minút pred koncom vyrovnal. Hoci každý gól hreje, z jeho deviatich v reprezentačnom áčku to bol bezpochyby najdôležitejší. Bez neho by nebol ani Venglošov tím v Španielsku. Radosť v našom tábore bola obrovská. Vtedy Jano ani netušil, že o niekoľko mesiacov mu nebude príliš do reči. Veď bol Futbalistom roka, piaty raz v Jedenástke roka. Hoci cestoval na MS, zranenie mu nedovolilo nastúpiť... A ako vtedy poznamenal, všetka sláva bola fuč.

V časoch úspechov sme si nevedeli čs. stredovú formáciu predstaviť bez Kozáka. Mal viackrát dôvod k radosti. Tešil sa z tretieho stupienka na ME´80, ale o rok neskôr sa dočkal najsladšej odmeny. „Bol to pre mňa rok zo všetkých najkrajší, najvydarenejší. S reprezentáciou sme sa prebojovali na svetový šampionát do Španielska, s Duklou vybojovali druhé miesto v lige, vyhrali Český a Československý pohár.“ A potom prišlo ocenenie zo všetkých najvzácnejšie – prvenstvo v ankete o Futbalistu roka. Škoda len, že tieto nádherné dni, vystriedali zakrátko pochmúrne. Veď viete, čo ma prenasledovalo od jari nasledujúceho roku a vyvrcholilo našim vystúpením v Španielsku, kde som si vlastne ani nekopol do lopty.“

V košickom Čermeli si otvoril slávobránu, na Juliske zasadol na trón ako jednotlivec a potom po ročníku 1981/82 aj s kolektívom. Po rokoch si na to všetko zaspomínal takto: „Každá zmena je na niečo dobrá. Konkrétne: po takmer siedmich rokoch v Čermeli mi prišli nasledujúce dva na Juliske veľmi vhod. Dostal som sa do lepšieho kolektívu, v ktorom sa zišla oveľa väčšia konkurencia ako v Lokomotíve. Iste sa pamätáte, že za pôsobenia trénera Baránka v Košiciach istý čas bolo v kádri iba trinásť hráčov... Toľkí napríklad cestovali do Milána... Keď som v pražskej Dukle nechcel sedieť na lavičke, musel som tvrdo makať a v žiadnom zápase si nedovoliť akýkoľvek výpadok. Neraz totiž čakali na moje vystriedanie i takí známi reprezentanti, ako Gajdůšek či Štambacher. Táto skutočnosť ma nútila podávať stopercentné výkony.“

Ak však Janko spomenul AC Miláno, vráťme sa k odvete 1. kola Pohára UEFA s týmto slávnym talianskym tímom, v ktorej Lokomotíva mohla urobiť veľký skok do Európy. Hoci bol iba koniec septembra 1978 v Čermeli bolo sychravo a fúkal silný studený vietor. Hoci duel bol v televízii, do hľadiska prišlo vyše 30 tisíc divákov, aj keď oficiálnu kapacitu malo iba 28 tisíc miest. O zápas bol teda enormný záujem. Hralo sa zväčša na polovici Talianov, ale jednogólové manko zmazal až v 80. minúte najlepší hráč domáceho mužstva Kozák. Po ňom mal rozuzlenie na kopačkách Józsa, ale hral už zranený, so sebazaprením a azda aj preto neskóroval, hoci stal zoči-voči Albertosimu. Po víťazstve Loky 1:0 nepadlo rozhodnutie ani v predĺžení, na rad prišli jedenástky. Kozák vyrovnal a dal doping spoluhráčom. Ani ten však nepomohol...

Po rokoch je dobré oživiť si Kozákove slová z jeho pôsobenia na Juliske, ktoré by mali byť pre hráčov najmä v našom súčasnom futbale zákonom. On totiž v príprave i v zápasoch dokázal, že enormným prístupom možno dosiahnuť vo futbale veľa. To je vysvetlenie, prečo exceloval vo Venglošovom tíme v rámci osláv 80. výročia čs. futbalu 18. augusta 1981 v Prahe, kde vo víťaznom zápase nad výberom UEFA (4:0) bol strelcom prvého a posledného gólu.

Po vážnom zranení a španielskej nevydarenej púti – hoci už samotná účasť na MS bola veľkým športovým i ekonomickým úspechom – bol na tom psychicky veľmi zle, lebo pomaly každý bral naše účinkovanie tragicky: “Futbal mi na istý čas spôsobil veľkú bolesť.“

Po vojenčine sa vrátil do Košíc. Z reprezentácie sa už vytratil. Mnohí štatistici však zabudli na to, že tento futbalista sa objavil v drese ČSSR pod taktovkou Josefa Masopusta ešte raz: 5. septembra 1984 v Aténach v rozlúčkovom víťaznom zápase proti Grécku (1:0) v role kapitána. Škoda, že zranenie ho pribrzdilo, pretože mal iba 28 rokov. Pri prednostiach, ktoré zdobili päťnásobného účastníka Jedenástky roka (1977 – 1981), to nemuselo byť jeho posledné dejstvo. Pritom sa musel uspokojiť s 225 ligovými štartmi, 51 gólmi...

Na záver kariéry odišiel z Čermeľa do zahraničia. Najprv pôsobil v belgickom klube Seraing Liége a neskôr vo francúzskom Bourges. Po návrate domov pomáhal Lokomotíve dostať sa z jamy levovej, krátky čas ešte chodil hrávať tzv. malú ligu do Rakúska, až sa dal na funkcionársku a trénerskú dráhu. A má sa s čím pochváliť. Najskôr skonsolidoval železničiarov, a onedlho na to s 1. FC Košice získal dva majstrovské tituly – prvý v ročníku 1996/97, po ktorom priniesol so zverencami z Nitry aj Matičný Pribinov pohár a o rok obhájil s nimi primát v najvyššej súťaži. Ako prvý slovenský kormidelník postúpil s mužstvom do základnej časti Ligy majstrov, takže Čermeľ mal možnosť vidieť hviezdne európske klubové celky Manchester United, Juventus Turín a Feyenoord Rotterdam. Takýto kúsok sa mu podaril napriek tomu, že nemal požadovanú kvalifikáciu. Aj v jeho prípade teda dvojnásobne platilo to známe: kto vie, ten vie! Nakoniec doviedol MFK Košice do Corgoň ligy a k ďalšiemu triumfu v Slovenskom pohári. Nie náhodou sa stal v predvečer šesťdesiatky trénerom roka 2013 a niekoľko mesiacov predtým i kormidelníkom áčka reprezentácie Slovenska.