Ako dlho sa budú liečiť z rán, ktorých je neúrekom?

autor: Pito
1275x čítané

Na tom, že od 10. kola, ktoré sa hralo na konci septembra, sabinovskí treťoligisti nevyhrali, by ešte nebolo nič mimoriadne zarážajúce. Horšie však pre hráčov MFK Slovan je, že dosiaľ v jeseni iba raz naplno bodovali a aktuálne zase ťahajú nežiaducu šnúru štyroch meraní síl s prehrami.

„Už by bolo načase, keby sa pre nás tohtoročný program vari aj skončil,“poťažkal si brankár Milan Vinclér. Ten naposledy robil, čo mohol, ale i tak nezabránil ďalšej porážke s Tatrancami. Pokiaľ ide o počet gólov, ktoré hostitelia inkasovali, bol to neslávny rekordný zápis. Štvorgólovú prehru dovtedy ešte Sabinovčania nezaknihovali.„Po víťazstve nad Vyšným Opátskym a následnej remíze na giraltovskom ihrisku sa zdalo, že sa dostávame z krízy, lenže znovu sme spadli do problémov a psychika tímu nie je optimálna.“ Nuž, ani rošáda na trénerskej lavičke, keď namiesto Pavla Šaršalu bol dočasne poverený vedením mužstva Marek Andraščík, príliš nezabrala a Sabinovčania zažívajú najhoršiu jeseň za ostatné roky. Hráči dosť gólov dostávajú, neveľa ich strieľajú, ale najväčším neduhom je, že stále vyrábajú niekedy až detinské chyby, za ktoré potom tvrdo pykajú. Vyzerá to tak, že domáca prehra so Spišiakmi, ktorá prišla po spomínaných bodových úlovkoch, znovu zrazila kolektív na kolená a oni sa nemôžu nejako z toho pozviechať. „Nedá sa povedať, že by sme nechceli, aj sa burcujeme, ale stále to nevychádza.“ Aj uplynulú nedeľu proti Tatrancom si hostitelia neustrážili záver prvého aj druhého polčasu a na konci oboch častí duelu inkasovali tri góly.„Pravdaže, pre brankára nie je nič príjemné, ak dostane doma toľko gólov, ale nedá sa nič robiť. Sme v tom namočení všetci, nie jednotlivci, ale mužstvo. Nedostávame sa veľmi do šancí a to sa na hre prejavuje. Snažíme sa nejako zdvihnúť hlavu, no stále to nie je dobré, čosi tomu chýba, aby sme skvalitnili hru a docielili úspešnejšie výsledky. Niekedy nie sme slabší ako súperi, ale nevieme sa zbaviť zaváhaní a tým uľahčujeme situáciu druhým. Navyše nás úplne opustilo aj športové šťastie, ktoré sa odzrkadľuje v zlyhávaní v koncovke a pri inkasovaných góloch, pretože niektoré boli vyslovene smoliarske,“ povzdychol si ochranca sabinovskej svätyne, ktorý zmenil prostredie počas rozbehnutej sezóny a zamieril do MFK Slovan z Tatrana Prešov. Nuž, vraj v partii necítiť prehnanú nervozitu, ale určite na pohode nepridáva ani to, že Sabinov kráča od prehry k prehre a je vlastne pomaly jedno, či nastupuje pred vlastnými vernými fanúšikmi alebo v cudzom prostredí. Vyzerá to tak, že posledný tím pelotónu už musí len pretrpieť tieto rany a z boľačiek sa snažiť vyliečiť počas zimnej prestávky. A zabudnúť čím skôr na traumu, ktorá sa hlboko vrýva pod kožu. Nech Sabinovčania robia, čo robia, stále to nejde. Možno ešte vo finiši predsa len „uprosia“ šťastenu, aby im aspoň raz otvorila náruč. Za trpezlivosť a bôľ, ktorého si užili dosť, by si to zaslúžili.