Dievča, čo žije futbalom
autor: Peter Cingel2057x čítané
V jedenástke roka sa ich nachádza až osem. Popri už skúsených harcovníčkach Hovancovej, Kuľkovej, Rosoľankovej či Roháčovej, ktoré úspechy v ankete zbierajú od jej vzniku, sa medzi elitou ženského futbalu prvýkrát objavila stredopoliarka Partizána Bardejov Veronika Strončeková. Veronika je žiačkou štvrtého ročníka SPŠ v Bardejove. So súťažným futbalom začínala v OcFK Marhaň. Marhaň a Bardejov delí len niekoľko kilometrov a cesta trvá len pár minút. Veronikina cesta do dresu „Partizániek“ bola však oveľa komplikovanejšia a trvala niekoľko rokov.
„Hrávala som za OcFK Marhaň za mladších a neskôr za starších žiakov. Trénovali nás Imrich Šoltýs a Slavomír Špirla. Prvý zápas za ženy som hrala, už ako siedmačka na ZŠ, za Stropkov a potom ma zavolal pán Hvišč z Giraltoviec, aby som to skúsila v Tatrane Prešov. V Prešove sme len trénovali a nehrali žiadnu súťaž a tak som cez víkendy zasa hrávala za chlapcov. Ako deviatačka, ešte pred svojimi 15-timi narodeninami, som mala možnosť ísť hrať 1. ligu za FO Ajax Pakostov. Asi po roku môjho pôsobenia v Pakostove sa klub premenoval na W.F.G. Trebišov a po dvoch rokoch sme vypadli do 2. ligy. Vtedy si nás pod svoje vedenie zobral Miroslav Kučera. Motivoval nás, aby sme držali hlavy hore a hrali futbal od srdca, aj keď v nižšej súťaži.“
Po účinkovaní v Stropkove, Pakostove, Trebišove a Prešove o jej služby prejavil záujem aj vtedy vznikajúci ženský oddiel Partizána Bardejov. „Bol to koniec februára 2012. Pýtali sa ma, či by som nechcela hrať za Bardejov. Že si môžem prísť niekedy zatrénovať a ak sa mi bude páčiť, tak ma radi privítajú. Po tréningu sa so mnou rozprával tréner Jozef Matej st. a položil mi otázku, či sa mi páčilo a či by som chcela hrať za Bardejov. Ja som povedala že „no jasné, žeby som chcela“. Trošku sme si nerozumeli. Myslela som, že dokončím 2. ročník školy v Prešove a dohrajem sezónu v Trebišove. Bardejovčania začali hneď vybavovať prestup zo školy i klubu a už 1. marca som sa stala hráčkou Partizána a nastúpila som na SPŠ.“
Veronika sa do Bardejova tešila, ale príchod do klubu nebol jednoduchý. Prichádzala do už zohratého kolektívu a tak samozrejme mala trošku obavy: „Ak mám povedať pravdu, bála som sa čo to bude, ako ma baby prijmú. Tréningy boli veľmi super a s babami to bolo ešte lepšie. Boli priateľské a zobrali ma hneď do partie. Veľmi som rada že som mohla prísť medzi tak úžasné dievčatá. Ani začiatky v novej škole neboli jednoduché, ale ráno som šla do školy s tým pocitom, že po nej ma čaká tréning, tam som sa dokázala odreagovať a robiť to čo ma skutočne baví.“
Veronika Strončeková v Bardejove zažila naplnenie svojich cieľov. Postup do najvyššej súťaže i úspešné pôsobenie Partizánok v jej jarnej časti. Stala sa stabilnou hráčkou základnej zostavy a jednou z opôr kolektívu. Nie vždy sa na ihrisku všetko podarí. Lopta je nevyspytateľná a dokáže prekvapiť aj tých čo ju dokonale ovládajú. Podstatné pre dosiahnutie úspechu je však urobiť všetko čo sa dá a niekedy aj viac. Veronika : „Nie stále som hrala podľa svojich predstáv. Vždy som však dala do každého zápasu svoje maximum, všetko čo som v tej chvíli dokázala dať. Boli zápasy keď sa mi vôbec nedarilo, bola som z toho ešte viac nervózna, ale baby ma stále podržali a povzbudili. A za vydarené zápasy tiež ďakujem dievčatám, trénerom, a celému vedeniu, lebo bez ich prihrávok, rád, a motivácii by to nebolo možné."
Minulý rok bol úspešný nielen pre Veroniku ale aj pre celé družstvo. Šikovná futbalistka vidí práve končiaci sa rok takto: „Uplynulú sezónu hodnotím veľmi pozitívne. Bola to moja najlepšia. Získala som v nej veľa futbalových skúseností, veľa zážitkov, neopísateľné pocity, a veľa krásnych chvíľ na ktoré rada spomínam a nikdy na ne nezabudnem. Aj keď nie vždy sa nám podarilo zahrať zápas podľa našich predstav, ale určite každá nás dala do toho všetko. Ukázali sme, že sme kolektív, že vieme bojovať jedna za druhú. Veľa zápasov sme vyhrali aj našim chcením a hlavne cieľom, ktorý sme si dali, že chceme postúpiť do 1. ligy. A podarilo sa. Splnilo sa niečo, pre čo sme všetky makali a robili všetko pre to, aby sa to podarilo."
Každý mladý človek má svoje plány do budúcnosti. Nielen futbalom je človek živý a tak Veroniku čakajú na budúci rok maturitné skúšky. O tom, aké sú jej ciele povedala: „Prvoradé je pre mňa zdravie. Verím, že už bude poslúchať. Chcela by som zmaturovať, byť prijatá na vysokú školu a ak to bude možné naďalej hrávať v Bardejove futbal. Verím že túto druhu polovicu ligového ročníka odohráme s ešte lepšími výsledkami a skončíme na medailovom mieste. Najviac by som sa potešila, ak by sme ligu vyhrali a skúsili si zahrať Ligu majstrov."
O vzťahoch v družstve bardejovských futbalistiek aj o Veronikinom vzťahu k futbalu veľa hovoria slová, ktoré má povesené na stene vo svojej izbe : „Až vtedy budeš milovať futbal, keď nebudeš mať okolo seba len ľudí, ale rodinu, pre ktorú sa dokážeš obetovať. Kvôli nim prídeš na tréning, aby ste spolu niečo dokázali.“