Andrej Ilyko bol najstarší žijúci Slovák, ktorý hral za ČSR
autor: Eugen Magda1766x čítané
Ako mládenec to pán Ilyko – dlhé roky oslovovaný ako Iľko – nemal na ružiach ustlané. Vojnové roky sa totiž s nikým nezahrávali, čo si začal vážne uvedomovať, až keď prišli krušné roky a chopili aj jeho do pazúrov. Ešte pred nimi si šantil s chlapcami na uliciach, lebo vari s výnimkou Hlavnej mala každá svoje družstvo a na nich bolo od rána do neskorého večera živo, lebo, cez ne iba z času na čas prešiel kočiar, alebo zapriahnutý voz, ale iba málokedy osobné, či nákladné. „Ako šarvanci sme mali času dosť, takže sme často okolo tenisových dvorcov robili zberačov a podávačov loptičiek.. Robili sme to ochotne, lebo väčšinou sme pochádzali z chudobných rodín, takže za darované peniažky sme mohli v obchodom dome U Andera si kúpiť malé červené loptičky len o niečo väčšie ako boli tenisové a s nimi sme sa zdokonaľovali v technike. Kto sa s ňou vedel pohrať, nemal nikdy s futbalom problémy. Na uliciach nás s veľkým záujmom sledovali mladí farári, o ktorých sme neskôr hovorili, že oni boli našimi prvými trénermi, lebo vedeli nám aj poradiť.“
Každý z nás, čo mal futbalové bunky, toho si rýchlo všimli na školách. To bol aj môj prípad na Obchodnej akadémii, kde sa mi začal venovať profesor telocviku Ján Gyimesi z Budapešti, ináč neskôr bol trénerom basketbalistiek MTK, a aj jeho zásluhou ma čoskoro vybrali do druholigového mužstva KRAC Košice, za ktorý sme spolu hrali II. maďarskú ligu – on v obrane, ja v tom čase v útoku na pravom krídle, odkiaľ som sa dostal do zadných radov až oveľa neskôr. Všetko to bolo pekné, krásne... Až jedného dňa prišli na školu čudní páni, ktorí si nás zdatnejších vybrali vraj na trojdňovú brigádu pripravovať protitankové zákopy. Radili nám, aby sme prišli dobrovoľne, pretože v opačnom prípade nás čaká čosi oveľa horšie. A nezabudli nám pripomenúť, aby sme si pre každý prípad pribalili aj nejaké jedlo.
Keď ráno sme sa vlakom z Košíc dostali za hranicami na prvú stanicu, zaznel povel: „Aj so svojimi vecami vystúpte. Pri ceste na miesto činu sme sa chceli vyhnúť kalužiam vody a blatu, ale hneď na nás začali kričať:Čo to robíte, ste na vojne, správajte sa ako vojaci! Až vtedy sme zistili, ako nás vlastne dostali tam, kde sme nechceli.“ Po všelijakých cestách sa chlapci dostali až do rakúskeho Linzu, odkiaľ sa vrátili domov až v septembri 1945 po vojne.
Ak človek nechcel v mladom veku z nepredvídaných udalosti zošedivieť, rozmýšľal radšej nad všeličím iným. „Ja napríklad aj nad tým, aké pekné dni sme zažili kedysi s futbalom. A že čas na nudu sme nemali ani v zime. Lopta oddychovala, ale my sme hrali v chladných a mrazivých týždňoch hokej. Pravda, hrali sme ho v oveľa skromnejších podmienkach, s dnešným sa nedá vôbec porovnať. Veď napríklad Rudko Zibrinyi bol medzi nami jasnou výnimkou, lebo mal už v tých časoch kanadky, hokejku, puk a ďalšie pomôcky. Väčšina chlapcov však držala v rukách iba palice z vŕb, nemali sme často ani puk a po ľade sme ho naháňali iba v topánkach, ale vlastne tak za mojich čias vyzerala tvrdá zimná príprava.„ Lenže jedno ani druhé mu nepadlo do lona. Býval v chudobnej štvrti, kde deti nemali veľa možnosti na vyžitie. A tak v lete naháňali loptu, v zime zasa hrali hokej, lebo v tých časoch to boli športy chudobných.
Po návrate z vojny do Košíc potreboval nejakú robotu. Lenže bola len pre spoľahlivých. On však chodil do maďarských škôl, takže ho vyhlásili za nespoľahlivého. Mal nakoniec to šťastie, že keď po všelijakých peripetiách nastúpil ako šichtár v ťahanovskom tuneli, nad jeho klubom ŠK Železničiari Sparta prevzala okrem železníc patronát aj štátna bezpečnosť. Jej ľudia ho poznali ako dobrého futbalistu, mohol im teda vyliať svoj žiaľ a bôľ, zrazu po rôznych medzipristátiach a ťažkostiach sa mu začalo dýchať ľahšie, lebo sa stal výpravcom v Barci, kde ho v službe pravidelne striedali pred tréningmi i stretnutiami. Zrazu to bolo o niečom inom Pri takomto kolotoči ho raz večer vítal doma otec s novinami, v ktorých bolo čierne na bielom: „Fecko, Klimek, Iľko (nie Ilyko) do ATK.“ Definitívne teda vedel, že na vojenčinu aj s kamarátmi nerukuje do Frýdku-Místku, ale do ATK Praha, ktorý sa stal ligovým nováčikom. Premiéru v roku 1948 v drese vojakov si vždy rád oživoval: „Nastúpil som hneď na prvý zápas v Ostrave, kam sme leteli Dakotou. Na Bazaly prišlo 16 tisíc divákov. ATK hral v zostave: Jonák – Ilyko, Podhorec – Zuzánek, Trnka, Bánovec – Kokštein, Hemele, Putyera, Sršeň, Klimek. Vyhrali sme 4:1, keď tri góly dal Putyera, jeden Kokštein a za domácich bol úspešný Křižák." Osobitnú pochvalu za výkon v Ostrave dostali Košičania Putyera, Klimek a obranca Iľko (Ilyko), ktorý bol pilierom zadných radov. Jeho si Armádny telovýchovný klub po celý čas vojenskej služby vysoko vážil, takže „Tuľu“ , ako tohto obrancu spoluhráči oslovovali, sa do klubu zapísal dobre. Preto tesne pred odchodom do civilu ho zobral na turné ešte do Sofie a Bukurešti, ba často dostával šancu hrať aj za výber Prahy. Práve tieto stretnutia však neboli vždy po jeho vôli, pretože ho viackrát pripravili o možnosť dostať sa na dva-tri dni domov k rodičom a medzi svojich východniarov, takže kto by ho nevedel pochopiť?
Kým vojenčil, v Košiciach sa Dynamo v roku 1949 zlúčilo s ŠK Železničiari Sparta, takže sa vrátil už do klubu Dynamo ČSD. S ním dokonca v 1951 bojoval o titul, keď v zadných radoch nastupovali výborní hráči – brankár Matys, Zibrinyi, Nepko a on, pričom sa ponúkali aj ďalšie kombinácie, jednoducho – v klube mali z čoho vyberať. V poslednom zápase s Prešovom potrebovali Košičania zvíťaziť a boli by majstrami, ale po bezgólovej remíze, keď robustného brankára Mrlinu z Mariánskych Lázni nik neprekonal a rýchly Ján Gajdoš nastrelil len žrď, takže klesli z prvého miesta na tretie. V tom istom roku povolali Iľka (ilyka) do čs. reprezentácie. Stalo sa tak 14. októbra v Ostrave, kde Československo podľahlo Maďarom 1:2 (1:1) v zostave: V. Morávek – Krásnohorský, Vičan, Šafránek (Iľko) – Reček, Malatinský – Dobai, Bouzek (J. Gögh), Tomáš, Vejvoda, Pešek. V tých časoch hralo Maďarsko výborný futbal. Všetkých súperov posielalo z ihrisk s nádielkami, takže potom sa bolo ťažšie dostávať aj do reprezentácie, ktorá sa niekedy rodila ťažko vysvetliteľným spôsobom.
Po návrate do civilu prišli pre košického obrancu a jeho oddielových spoluhráčov smutnejšie časy. V roku 1952 sa Dynamo ČSD ocitlo na zostupovej priečke, ale po čudných reorganizáciách sa Košice stali futbalovým reprezentantom železníc, takže ešte medzi elitou zostali. Lenže... Aj pod názvom Lokomotíva v roku 1953 mužstvo vypadlo z ligy. Prehralo potom dokonca i kvalifikáciu v košickom derby s miestnym Spartakom VSS, čím kleslo do divízie, teda až o dve súťaže nižšie!“
„Na vrcholnej úrovni sme boli prvými reprezentantmi tohto klubu. V očiach Pražanov sme však neboli obľúbeným mužstvom, lebo všetci skalní Sparty, Slavie, ale aj Bohemiansu videli vo vojenskom tíme veľkú konkurenciu, násilné oberanie pražských velikánov o futbalovú moc. Za takýchto okolnosti sme hrali aj derby, v ktorom my, čo sme boli na vojenčine to nepríjemne odskákali, akoby sme boli hlavnými vinníkmi toho, čo nebolo Pražanom po vôli. Raz som to pocítil aj na Letnej v derby so Spartou. Samotní hráči počas osobných súbojoch nás podpichovali, filmovali, ale i zdôrazňovali, že až prehrajú, budú to mať pred svojimi fanúšikmi zle-nedobre. A keď v súboji so sparťanom Říhom som sa pošmykol a spadol, hneď mi stúpil na brucho so slovami: 'Ty štene, ja ti vypustím dušu... ' “
Nuž, zažili sme aj takéto vyhrážky, lebo čo bolo v kopačkách vojenské, s tým sa Pražania nevedeli dlhé roky zbratať a pomeriť.
Na vojenčinu však nikdy nespomínal v zlom. Mal na to viac dôvodov. Jednak sa mu v mladom veku darilo, takže sa stal často aj objektom fotoreportérov. Napokon, prezrádzala to aj jeho domáca predsieň, v ktorej visela na stene zarámovaná fotografia z čias, keď hral za pražský ATK. Zvečnil ju Emil Pardubský, ktorý ulovil parádne nožničky obrancu Ilyka, ktorými zmaril hroziacu šancu súpera. A on sám bol rád, že sa dostal k takejto vzácnej fotografii, ale o nej ani nevedel. Pražský fotograf mu ju však vďačne daroval, lebo hneď aj prezradil, že vďaka skvelej futbalovej ukážke vyhral prvú cenu a že je to vlastne zásluha oboch, takže to ohodnotil za spoločné dielo.
Obranca Ilyko hral po zostupe z I. ligy ešte niekoľko rokov v divízií, v roku 1958 zohral jeden druholigový zápas proti Gottwaldovu a potom sa popri zamestnaní na železnici a neskôr vo VSŽ vo funkcii kontrolóra venoval trénerskej práci. Nakoniec veľký vyznávač futbalu sa stal predsedom trénerskej rady Východoslovenského futbalového zväzu, kde na tomto poste vystriedal skúseného Arpáda Regeckého, ktorého už v roku 1932 lanárila pražská Slavia, ale napokon z prestupu do Edenu nebolo nič. Dve desaťročia sa venoval výchove celého radu trénerov, takže zostal tomuto športu dlho verný a osožný. Vždy bol rád, keď po nejakom čase sa úspešne presadili jeho frekventanti, ktorí to dokázali nielen v kopačkách, ale aj na lavičke trénera. Aj keď tvrdil, že má dosť chorôb, s úsmevom hovoril, že ani jedna ho nebolí. Všetky zdravotné prekážky sa snažil brať s humorom, ešte keby počul o niečo lepšie, bol by oveľa spokojnejší o to viac, že on sa nikdy nikde nestratil, preto aj jeho vnúčatá prišli na svoje, keď im počas sobotňajšej alebo nedeľňajšej návštevy navaril všelijaké dobrôtky a potom ich autom zaviezol späť rodičom. Nuž, aj to zdobilo niektorých futbalistov v mladšom veku, ktorí sa nikdy nenudili. Aj preto si pán Ilyko rád listoval vo futbalových knihách, pozeral všetky významnejšie zápasy, či šampionáty, ktoré boli po jeho aktívnej činnosti dlhé desaťročia spoločníkmi pri rozhlase a televízii.
Nuž, taký bol bývalý najstarší žijúci košický ligový futbalista Andrej Ilyko ešte v dňoch, keď žil, ale tieto riadky o sebe už neprečíta. Takých pánov si však treba ozaj navždy vážiť. To je to vzácne slovo na rozlúčku.