Stále vstupovali do „brániaceho lesa“

autor: Pito
1731x čítané

Niekdajší líder sa skotúľal. Aj tak by sa dal charakterizovať záver ročníka v najvyššej regionálnej futbalovej súťaži. V nej dlho udávali tón juniori Tatrana Prešov, ktorí však napokon obsadili „až“ piate miesto. Pravda je však i taká, že keby v poslednom zápase doma zelenobieli vyhrali s V. Opátskym, tak sú tretí a to by už signalizovalo iné počínanie si.

Napriek tomu zverenci trénera Jána Karaffu majú za sebou zaujímavý ročník. „Škoda, že sme v závere niekoľko meraní síl prehrali naozaj len tesne, čo nás pripravilo o podstatne bohatší bodový zisk. Nazdávam sa však, že zväčša sme boli jasne herne lepší, futbalovejší, ale veľakrát sa od nás odklonilo práve futbalové šťastie. To sa ukázalo hlavne v rozhodujúcej fáze – pri streľbe,“ konštatoval brankár rezervy Šarišanov Denis Barát. Niet pochýb, že Prešovčania mali najlepšie organizovanú defenzívu, inkasovali najmenej gólov zo všetkých účastníkov III. ligy, no akurát v koncovke im to zavše zaškrípalo. Takže tak ako v prvom tíme, aj medzi mladíkmi streľba bola nedostatočná a neraz pripravila kolektív o lepší výsledok. Na druhej strane stojí za povšimnutie, že Tatran B dosiahol iba dva remízové výsledky za celý ročník. Je to dôkaz toho, že mužstvo nehralo nejako na opatrnosť, ale útočne,, aktívne, odvážne. A to doma aj vonku. Pravdaže, mladíkom chýba ešte taktická vyzretosť a skúsenejší hráči by vedeli niekedy výsledok dotiahnuť do zmierlivej podoby. Na druhej strane sa to prieči naturelu hráčov aj realizačného tímu. Ten usmerňoval zverencov tak, aby boli stáli pri chuti, nevyčkávali, ale udávali tón, tvorili hru. Koniec koncov nie výsledky sú pre tento kolektív rozhodujúce, ale rast hráčov, z ktorých môže čerpať prvý tím.

Neraz sa pritrafili tesné prehry, ktoré rozladili aj pošteklili nervovú sústavu. Napríklad v šlágri v Lipanoch, kde si hostia ťažkali na niektoré skutočnosti. „Stále si myslíme, že sme neprehrali zaslúžene, lebo sme neboli slabší. Miestami sme boli dokonca lepší a iba sporné momenty podmienili našu porážku,“ vrátil sa k tomuto prestížnemu súboju ochranca prešovskej svätyne a dodal: „Futbal je aj o tom, že raz vyhrá lepší, inokedy zase šťastnejší. Žiaľ, do tejto druhej kategórie sme na jar rozhodne nepatrili.„ Boli sme zvedaví, či skutočnosť, že rezerva mala cestu hore zarúbanú (vzhľadom na to, že áčko už dávnejšie stratilo nádej na prienik do najvyššej súťaže), nejako ovplyvnila počínanie si a spôspobila viac porážok, než bolo obvyklé. A či predsa len nasadenie, motivácia tímu už nebola taká horúca ako pred časom, keď bolo ešte všetko otvorené. „To vôbec s tým nesúviselo. My sme si hľadeli svoje ciele, svoje plány a chceli sme skončiť čo najlepšie bez ohľadu na to, ako by sa to všetko vykryštalizovalo. Škoda, že sa nám niekedy nepodarilo uchytiť sa aj takým „zašmondrchaným“ gólom.“ D. Barát narážal na niektoré vyslovene smoliarske zápasy aj v domácom prostredí, keď hostitelia búšili, dobývali svätyňu hostí, ale aj tak ich snaha vyšla nazmar a naopak, tešili sa hostia. „Herne sme nikdy neklesli, ale nedostatok strelených gólov a slabšie premieňanie šancí nám podrážalo nohy. Väčšina súperov vyčkávala, spoliehala sa na brejky a ťažko sa nám prerážala hradba zložená z väčšiny hráčov súperov. Len málokto si dovolil proti nám hrať otvorený futbal – ako napríklad Spišiaci, ktorých výkon sa mi naozaj pozdával - a tak sme stále čelili výzve preštrikovať sa cez les brániacich protihráčov.“