Poslednú priečku z jari si nechtiac ponechali

autor: Pito
1662x čítané

Tí, čo drukujú trebišovskému futbalu, nezažili v prvej časti treťoligových zápolení veľa pekných momentov. Kolektív Slavoja, ktorý obsadil poslednú priečku v minulom – ešte druholigovom ročníku – okupuje rovnakú pozíciu aj v najvyššej regionálnej súťaži. Dosiahol najmenej výhier zo všetkých účastníkov – iba dve, nastrieľal najmenej gólov, inkasoval najviac zásahov a neslávny prím má aj v tabuľke pravdy.

Roman Berta, ktorý sa kormidla ujal po prvom kole, našiel „zvláštny“ káder, v ktorom mali prevahu dorastenci (dovedna desať). Tí niekedy v sobotu hrali svoju súťaž a na druhý deň absolvovali vystúpenie medzi dospelými. Až postupne sa začali trúsiť posily z iných tímov (Prešov, Bardejov) a prišlo aj osem legionárov z rôznych krajín. „Tí však nezodpovedali našim predstavám a kritériám. Mali výkyvy vo výkonnosti a štyria na tretiu ligu vôbec nemali predpoklady. Museli sme ich však „trpieť“ či tolerovať, aby sme vôbec mali koho poslať na ihrisko.“ Slovom – nepodarilo sa dať dokopy súpisku, ktorá by mohla konkurovať ostatným, hoci v druhej polovici septembra mužstvo ako-tak začalo fungovať. Zemplínčania, ktorí vypadli z republikovej súťaže, sa však nezačali škriabať hore medzi regionálnou elitou, ako by sa mohlo zdať, naopak, ešte viac sa stali udupanými svojimi výkonmi. Preto pri obzretí sa za uplynulým obdobím kormidelník smutným hlasom konštatoval: „Bola to najhoršia jeseň v mojej trénerskej kariére, lemovaná zlými výsledkami. Celkový zástoj futbalu v tomto meste má klesajúci charakter,“ riekol R. Berta a zároveň vyjadril vieru, že sa všetko zlepší k lepšiemu. „Je tu ohromne veľa práce, no ja v tejto chvíli neviem, či budem pokračovať. So starým vedením som bol dohodnutý na jesennú časť a nevedno, či budem pokračovať aj na jar, lebo novými predstaviteľmi klubu som nebol oslovený a nie je vylúčené, že hľadajú iné riešenia. V prvom rade treba však dať dokopy nový káder, lebo z tých, čo boli u nás, odišla väčšina do materských klubov alebo inde a z dospelých kmeňových zostali azda traja-štyria jednotlivci.“

Podľa lodivoda bez ohľadu na to, kto by viedol tím, nebola poruke dostatočná kvalita na to, aby Trebišovčania hrali dôstojnú rolu. „V júli a auguste zamierilo inde desať kmeňových futbalistov a za tím nemali záujem nastupovať ani vlastní hráči. Povedal by som to tak, že ich dobehla minulosť, niečo sa na nich nabalilo. V lete to potom vyvrcholilo masívnymi odchodmi.“ Takže nastala podobná situácia ako vo Vranove, keď pred sezónou a počas nej hráči húfne podchádzali, zväčša do nižších súťaží. „Neviem dôvody, ani mi neprislúcha hodnotiť to.“ Nuž, aj preto sa mužstvu nedarilo, nechýbali ani „hrôzostrašné“ rezultáty a inokedy zase chýbalo športové šťastie. „Viackrát sme po sebe prehrali iba o gól, bola to séria duelov v septembri a časti októbra. Chýbalo len málo, aby sme bodovali, ale buď sme zahodili šance alebo urobili osudné chyby v defenzíve. V závere jesene sme boli niekedy vyrovnaným súperom, no niektoré fázy zápasov sme nezvládli a dostali sme za pár minút aj viac gólov a každé menej skúsené mužstvo ako sme boli my to položí na lopatky.“ Bol vôbec nejaký hráč, ktorý by si zaslúžil pochvalnú zmienku? „Kým ešte bol u nás pred odchodom do Bratislavy na štúdiá, tak svoje prednosti naznačil nádejný Levický, ktorý bol ťahúňom aj kapitánom celku. Z cudzích jednotlivcov sa snažil Lukáč, “ dodal R. Berta.