Kým nepostúpia, dovtedy bude hrať

autor: Pito
1763x čítané

Na prvý pohľad by sa dalo o ňom povedať, že čím starší, tým lepší. Lenže v prípade Ivana Pončáka to nie je celkom tak. V ostatnej Jedenástke III. ligy patril síce ku kmeťom medzi laureátmi, ale to neznamená, že kedysi sa „flákal“. Predtým totiž jeho klub – ŠK Odeva Lipany – pôsobil vo vyšších súťažiach. Takže keby sa tento borec pohyboval na elitných regionálnych trávnikoch už skôr, iste by si nomináciu vyslúžil už viackrát.

Tentoraz sa mu ušla druhá miestenka medzi ocenenými. „Pravdu povediac viac som bol prekvapený predvlani, keď som sa premiérovo ocitol v spoločnosti najlepších treťoligistov,“rozhovoril sa hráč, ktorému ťahá na 36. rok života. Poznamenal, že bol poctený tým, že naposledy dostal takmer dva razy viac hlasov od trénerov ako predtým. Momentálne Ivan už zarezáva v zimnej príprave v zimnej príprave, a hoci túto fázu zdokonaľovania výkonnosti neobľubuje žiadny hráč, podotkol, že v ostatných rokoch pod vedením viacerých trénerov to už nie je taká monotónna drina, behanie, naháňanie kondície, ale viac sa hrá s loptou. „Behá sa už podstatne menej ako kedysi.“ Určite aj jemu dodala elán skutočnosť, že v závere minulého roka mohol byť aktérom slávnosti. „Podstatné však je, aby slúžilo zdravie a darilo sa mužstvu. Keď to pôjde tímu, bude to lepšie aj pre každého z nás, každého jednotlivca ,“ uviedol skúsený borec, ktorý si vo svojej dlhej kariére ešte neoproboval príchuť postupu. „Tuším som iba raz vypadol, ešte kedysi dávno v Ľuboticiach, kde som sa objavil medzi seniormi ako bažant.“ Takže kým Lipany nepôjdu hore, tak dovtedy budete stále hrať? – podpichli sme ho: „Dá sa to aj tak povedať,“ odpovedal so smiechom futbalista, ktorý zúročuje svoje ohromné penzum poznatkov. Tie nazbieral aj od iných zrelých spoluhráčov a teraz ich môže odovzdávať mladším. „Je dôležité, aby to v tíme k lapalo, fungovala spoločná chémia, mladší i starší ťahali za rovnaký koniec.“ Inak pri zmienke o matadorskom veku s úsmevom vytiahol jednu spomienku: „Keď som bol mladý, devätnásťročný, tak som si kládol otázku, či aj ja, keď budem už starý, nebudem toľko lietať po ihrisku a túto rolu prenechám neskôr narodeným? A teraz je to tu.“ V každom prípade Pončák patrí medzi ťahúňov Lipian, ktoré sa i jeho zásluhou ocitli po jeseni v popredí pelotónu. Kolektív ťahá jednotlivcov a naopak. „Keby nám to nešlo ako celku, tak ani ja v Jedenástke nebudem.“ Na margo svojej hry uviedol, že nastala uňho jedna podstatná zmena. „Nehrám už na kraji záložnej formácie, ale som sa presunul do stredu. Predtým som bol stále pri lajne, lebo post, ktorý patrí teraz mne, zastával Miro Drobňák. Podhrotového hráča si užívam, je to variabilnejší flek než na kraji, hoci niektorí tvrdia, že bývalý post mi viac pasoval. Ja sa však s tým nestotožňujem.“ Aj on napriek kvalite vie o svojich slabinách. „Nikdy nebude zo mňa strelec, to mi prízvukovali už mládežnícki tréneri, ktorí mi vyčítali, prečo nestrieľam. Aj hlavičkovanie či osobné súboje nie sú mojou silnou stránkou.“ Napriek týmto hendikepom má dosť silných čŕt, ktoré z neho robia vyspelého futbalistu. Rozum, vtláčanie myšlienky a prehľad v hre, dispečerské schopnosti – to všetko z neho vyformovalo hráča, akého by chcel mať v tíme každý tréner v tejto súťaži. Určite i na jar sa bude kormidelník Emil Jacko spoliehať na jeho zástoj a I. Pončák si želá, aby čo najviac pomohol ŠK Odeva k dobrej hre a úspešným výsledkom.