Jozef Valkučák oslávil päťdesiatku
autor: Marián Škuba7824x čítané
Futbalová kariéra Jozefa Valkučáka sa opiera o tri hlavné zastávky – Dukla B. Bystrica, FC Chemlon Humenné a Tatran Prešov. V zahraničnom angažmán sa hráčsky spomína nemecký BV Cloppenburg a fínsky FC KooTeePee. V československej lige nastúpil v 96 stretnutiach, strelil 11 gólov, v slovenskej najvyššej súťaži odohral 179 majstrovských zápasov s 21 presnými zásahmi (Humenné 115/15, Prešov 64/6). Poďme však futbalovú niť odvíjať postupne...
V sedemdesiatych rokoch 20. storočia (možno tento údaj znie až historicky, no nebolo to až tak dávno) mali chlapci na dedine jedinú zábavu – šport. V lete futbal, plávanie, v zime hokej, korčuľovanie, sánkovanie. A takto vyrastal v Malcove aj Jožko Valkučák. Od 17 rokov sa však už venoval rýdzo futbalu. „Keď si spomínam na úplné začiatky, veľmi ma to ťahalo do bránky. Musel som si však vybrať, či chcem gólom zabraňovať alebo sa posunúť bližšie k súperovej bráne, kde som gólové šance vytváral i sám skóroval. Rozhodla väčšia futbalová radosť a tá bola, keď sme gól dosiahli. V Javorine Malcov som vtedy po „ostaršení“ hrával za mužov piatu ligu. Po roku prišla ponuka z Partizána Bardejov, II. slovenskej ligy, kde museli mať mužstvá v kádri povinne dvoch futbalistov do 20 rokov. Neváhal som ani chvíľu, naskytla sa mi jedinečná možnosť učiť sa od skúsených futbalistov, keď spomeniem mená exprešovčanov ako Berci Majerník, Pali Suško, Janko Lukáč, Jožo Bubenko, ani viac k tomu hovoriť netreba. Pre mladého futbalistu, akým som vtedy bol, ideálne vzory a futbaloví učitelia.“
A začala sa vojenčina, II. futbalová liga – západ, VTJ Sereď. „Súťaž mi ostala rovnaká, rozdiel bol v tom, že v kádri boli všetko mladí chlapci. Vydobyl som si stabilné miesto v zostave, po polroku som sa stal kapitánom. Ďalšia dobrá skúsenosť, keďže už musíte prebrať na svoje plecia zodpovednosť. Zišli sme sa dobrá partia, napríklad Vilo Vidumský, Jožko Džubara, futbalisti, ktorí sa následne uplatnili aj inde.“ Všetko nasvedčovalo tomu, že zo Serede povedú futbalové kroky vojaka do Plastiky Nitra. Prakticky už bolo všetko dohodnuté, klub spod Zobora sa tešil, ešte počas vojenčiny však prišla zmena. Prišla Dukla B. Bystrica, tréner Dragúň, s ním Paľo Diňa, Vlado Gombár... „Akýmsi vyslancom bol Paľo Diňa, prehovorili ma. Aj ma mrzelo, že Nitru som sklamal, vtedy sa mi rozhodovalo naozaj ťažko. Asi to tak malo byť, čo sa stalo, už nebolo možné vrátiť späť. Na bystrickom prvom tréningu ma čakali napríklad Milan Nemec, Jano Kocian, Paľo Diňa, všetko skúsení futbalisti, ktorých som doslova „hltal“, opäť možnosť naučiť sa, futbalovo sa posunúť vpred.“ Vojak zo Serede sa razom ocitol medzi futbalovými esami a nestratil sa. Takmer tri sezóny bol pevnou súčasťou kádra v I. československej lige, striedal iba výnimočne. „Tieto chvíle mám nezmazateľne zapísané v pamäti, zápasy so Spartou Praha: Stejskal, Bielik, Chovanec, Skuhravý, Griga, Hašek,... Slavia: Kubík, Knoflíček,... Dukla Praha: Milan Luhový,... „klokani“ z Bohemky, Ostrava. Doma sme mali stále päť – sedem tisícové návštevy. Veľmi pekné spomienky.“
Okrem zápasov prišli aj góly. Prvý, potom najkrajší, aj ocenený... „Prvý je vždy iba jeden, proti Žiline, po centri Milana Nemca som hlavou loptu tečoval. Prišiel aj krásny gól proti Českým Budějoviciam, bol som zaň ocenený Gólom mesiaca. Na cenu Gól mesiaca sa uchádzal aj môj gól na Slovane, opäť sa to však podarilo až, keď som hral v Humennom a strela z 28 metrov skončila za chrbtom brankára Molnára. A práve tento má u mňa číslo jeden. Nebol som žiaden vychýrený strelec, no ak mi to sadlo, boli to pekné góly.“
Na Štiavničkách strávil päť sezón (1987 – 1992), dvojici Diňa – Valkučák sa črtala možnosť prestupu do D. Stredy, napokon na Žitný ostrov putoval iba sninský „bombardér“, ostatná sezóna pod bystrickým Urpínom už tak vydarená nebola. A vykúpenie prišlo spod Vihorlatu, lebo Humenčania pred svojím historickým štartom medzi slovenskou elitou zháňali posily. „Viktor Pčola a pán Češek mali záujem o Vlada Sivého a Bystričania ma vtedy ponúkli ako sa hovorí „zadarmo“. Vtedy som bol v hernom útlme, nehrával som, no myšlienka prísť domov, lebo dva roky predtým som sa tu oženil, vo mne opäť zažala nádej na lepšie futbalové časy.“
A tie prišli. FC Chemlon Humenné sa medzi slovenskou elitou udomácnil. Ba až tak, že v tretej Mars Superligovej sezóne (1995/96) skončil na 5. mieste a prebojoval sa do finále Slovenského pohára, v ktorom pamätne porazil Trnavu na vranovskom trávniku 2:1... „V Humennom futbalový ošiaľ, plné tribúny, viackrát nad desaťtisíc divákov, robil som všetko pre rozlet, aby som sa dostal do základnej zostavy a podarilo sa to. Tak, ako v živote i vo futbale je človek raz dolu, potom hore. Opäť prišli pekné časy, skvelá partia, výnimoční chlapci, sadol nám tréner Daňko, ktorý priniesol nový trend a dostavil sa aj úspech. Znenazdajky, o to viac sme sa tešili. Zrazu sme sa prebojovali do PVP, na európsku pohárovú scénu, po ktorej som veľmi túžil. V Bystrici to bol iba Intertoto cup, ale Pohár víťazov pohárov dával už možnosť súperiť s veľkými mužstvami. V prvom kole sme prešli dvoma víťazstvami cez albánsky Flamurtari Vlora a čakali na žreb. Jedným z možných súperov bola aj FC Barcelona, veľmi som si ju prial. Napokon žreb určil AEK Atény. Vtedy legionársky silný grécky klub, v Aténach 35 tisícová kulisa, mali sme malú dušičku. Skvelým výkonom brankár Ďuro Buček udržal tesnú prehru 0:1, ktorá nám stále dávala nádej. V odvete plný „dom“, krásne počasie, v 19. sekunde Paľo Diňa skóroval. Aj teraz mám zimomriavky. Za stavu 1:1 som mal čistú šancu, brankár už bol prekonaný, už som dvíhal ruky nad hlavu a obranca z čiary loptu odvrátil. Škoda, aj keď postup Atén bol zaslúžený.“
V prípade kariéry Jožka Valkučáka došlo opäť na matematickú sínusoidu. V jesennej časti sezóny 1997/98 ho sužovali zranenia, odohral iba osem stretnutí, jarnú pasáž však už obliekal dres „koňarov“. Pomocnú ruku podal tréner Daňko, ktorý práve na prešovskú lavičku usadol. „Mal som tridsiatku, už som ani sám neveril, že sa také niečo môže stať. Opäť som sa z dna dostal hore. Po roku sa vybudovalo nové mužstvo, brankári Miro Seman, Dano Zítka, hráči Vlado Kožuch, Stano Varga,... trénerom sa stal Jozef Adamec, skončili sme na 4. mieste, opäť plné štadióny, chvíle, na ktoré rád spomínam.“
Kariéra sa zo slovenských trávnikov presunula do zahraničia. V „kristových“ rokoch sa pobral do treťoligového nemeckého BV Cloppenburg. Pri reorganizácii súťaže najlepší poltucet postupoval, Cloppenburg ostal tesne pred bránami na 7. mieste. „Ďalšia výzva pre mňa. Nemecké angažmán síce trvalo iba rok, postupový cieľ ostal nesplnený, no perfektne som sa naučil jazyk. Zažil som fantastické podmienky, čo bolo pre mňa akoby nové, to nemecké zmýšľanie. I keď sa prehralo o dva – tri góly, povedali „nevadí, ideme ďalej“, čo v slovenských pomeroch po domácom zaváhaní často badať nebolo.“ Návrat na Slovensko bol krátky, sezóna s dvadsiatimi dvoma zápasmi a potom druhé zahraničné angažmán. Tentokrát Jožka Valkučáka zlákala „Krajina tisícich jazier“, FC KooTeePee (Kotka)... „Už som si povedal, že z vrcholového futbalu pomaly odchádzam, Fínsko bola skúška, áno – nie, po jednom tréningu prišla zmluva na jeden rok. Krásna krajina, strávil som tam sezónu, no opäť som zažil pekné veci, tréner Pasi Pentti Rautiainen pôsobil v Bundeslige, Bayern Mníchov, Werder Brémy, Bielefeld, fantastický človek. I keď tretia fínska liga, ale návštevy dve – tri tisícky, súťaž sme prešli bez prehry, tuším s dvoma remízami, stále na domácich zápasoch vyhrávala kapela. Takže iný pohľad na futbalový život. A nemčina mi pomohla aj v ďalšom období. V Kotke došlo k zmene trénera, ruský kouč si doniesol aj svojich hráčov a moja cesta viedla do Rakúska. Od roku 2003 šesť rokov vo štvrtej, piatej rakúskej lige už v pozícii hrajúceho trénera. Každý týždeň od štvrtka do soboty – nedele, keď si na to spomeniem, až sa sám sebe čudujem, že som taký čas zvládol takto fungovať,“ pousmial sa Jozef Valkučák.
To už sa z futbalistu stal tréner... „V Humennom ma oslovili trénovať druhú ligu, medzitým som úspešne absolvoval najvyššiu trénerskú kvalifikáciu PRO Euro. Na lavičke s Ondrejom Dudom za humensky hráčskych čias Zvaru, Lapšanského...“ Neostalo však iba pri klubovej úrovni, došlo aj na reprezentáciu Slovenska! „Bol to pekný skok, ako začínajúci tréner som dostal ponuku od Stana Moravca stať sa jeho asistentom pri reprezentačnej 20-ke. Pre mňa fantastická vec, dva roky spolupráce – Moravec, Vencel, Belaník, veľa získaných skúseností.“
V nedeľu 10. júla oslávil Jozef Valkučák 50 rokov. Čas, kedy sa futbalista môže za svojou kariérou, životom stráveným na zelenom trávniku obzrieť... „Futbal mám dodnes veľmi rád,m zažil som v ňom pekné chvíle i pády. Ak by som sa mohol ešte raz narodiť, venoval by som mu viac. Snáď sa v mojom prípade aj dalo, snáď som mohol byť aj niekde inde, futbal si žiada obetu. Dokázal a zažil som veľa, no trochu ma škrie, že som sa nedostal do reprezentácie ako hráč. Za prešovských čias trénera Adamca som bol v širšej nominácii Slovenska, v kútiku duše som dúfal v minútku – dve v reprezentačnom drese, no táto méta ostala nesplneným snom,“ dodal oslávenec na záver.
Jožkovi Valkučákovi želáme k 50-ke veľa zdravia, šťastia a vo futbale ešte chvíle, ktoré je pekné zažiť a neskôr sa na ne oplatí spomínať.