Jubilant Martinček kraľuje vyše polstoročie

V pondelok 8. mája 1961 strelil Alojz Martinček v ligovom drese Tatrana Prešov futbalistom Nitry poltucet gólov. Vtedy ešte neklopal ani na brány troch krížikov, teraz sa dožíva jubilejných 80. rokov.

Ten výnimočný deň, najslávnejší v jeho kariére, bol pred 51 rokmi. Na prešovský štadión zavítal tím spod Zobora, ktorý podľahol Šarišanom 1:8 a Borzi si vystrieľal titul streleckého rekordéra v jednom zápase. Dodnes je jeho držiteľom, takže brada mu poriadne narástla. Staršia fanúšikovská generácia vie, že ide o Alojza Martinčeka, rodáka z Michaloviec, ktorý však svoje detstvo prežil a futbalovo rástol na Karafovej lúčke v Trebišove. Odtiaľ viedla jeho hráčska púť do Jednoty Košice, na vojenčinu do RH Brno, po návrate zo základnej vojenskej služby opäť zakotvil v Jednote, potom hral v Prešove, ale kopačky zavesil na ligový klinec v Košiciach vo VSS. Od futbalu však neodišiel ani potom, pomáhal mu všade, kde ho požiadali o pomoc, či radu.

Od roku 1961 môže v máji rok čo rok šestnásť dni pred narodeninami si pripomínať aj nevšednú kanonádu. Lojzo na tento zápas spomína zo všetkých najradšej a na prešovskú zostavu Večerka – Varga, Čepček, Janoščin, Bomba, Rias, L. Pavlovič, Kozman, R. Pavlovič, Martinček, Kulan nikdy nezabudne. A na stretnutie? „Nastupoval som naň, ako na ktorékoľvek iné. Nemal som ani len predtuchu, čo sa stane. Dokonca herne sa mi zo začiatku veľmi nedarilo, nuž strieľal som, a dosiahol to, o čom sa mi ani neprisnilo. Prvý gól som dal krížnou strelou – mnohí o nej tvrdia, že vraj v tomto stretnutí bola najkrajšia – ďalšie dva som dal z dvadsiatich metrov, jeden asi z tridsiatich a ostatné zo spletitých situácii. Pritom Nitra mala v tých časoch dvoch vynikajúcich brankárov. Paduch po siedmom góle už nevydržal, vystriedal ho Kubačka, ale o chvíľu som rozvlnil sieť aj za jeho chrbtom. Sypalo mi to tak, že možno by som dal aj ďalší, ale potom ma tréner Jačiansky stiahol z trávnika. Keď som ho opúšťal, hľadisko mi pripravilo také ovácie, aké som nikdy predtým, ani potom, nezažil.“

Za góly nedostal žiadne mimoriadne ocenenie. Vlastne... Pri odchode zo štadióna mu hlavný usporiadateľ stisol pravicu aj s obálkou, v ktorej mal špeciálnu odmenu - dva cukríky.

Stále neprekonaný rekordér bol zaujímavým kanonierom. Keď mu začalo sypať, s brankármi súperov to vyzeralo zle-nedobre. Raz sa vo farbách Trebišova proti Michaľanom podpísal pod výsledok 11:0 deviatimi a v pohárovom zápase v košickom drese proti Krompachom rovným tuctom gólov.

Strelec býva takpovediac ozdobou každého útoku. Martinček však obstál aj medzi tromi žrďami. Ako sa na bránkovú čiaru dostal? „Ešte v trebišovskom drese som raz mal poranené slabiny. Behať som nemohol, ale trénovať som chcel. Postavil som sa do brány a chytal. Pred jedným divíznym zápasom sa nám nečakane zranili obaja brankári Ganóczy a Fačko. Dostal som tak príležitosť medzi žrďami. Samého ma prekvapilo, že sa mi darilo. Chytal som niekoľko zápasov, a keď sa brankári uzdravili, vrátil som sa do útoku. Dokonca aj v Jednote som po zranení našich gólmanov nastúpil v košickom derby proti Lokomotíve. Zápas sme vtedy vyhrali a postúpili do I. ligy.“

Obávaný kanonier toho prežil naozaj dosť. Po skončení pedagogickej fakulty a krátkom pobyte v košickej Jednote narukoval ako prvý Slovák do RH Brno, kde v hokejovej spoločnosti Vlastimila Bubníka, Dandu, Prošeka a Koloucha pomohol metropole Moravy vybojovať najvyššiu futbalovú súťaž. O to isté sa potom zaslúžil po návrate z vojenčiny v drese Jednoty. Odolal ponuke Sparty, možno by išiel do viedenskej Vienny, ktorá mu ponúkala 600 tisíc šilingov, ale v tých časoch brány na západ boli pre našich futbalistov zatvorené. Chcel ho dokonca aj manažér Liverpoolu, pretože proti FC podal životný výkon, ale z rovnakých dôvodov nepochodili ani Angličania. Po úspešnom účinkovaní v prešovskom drese sa vrátil v lete 1963 do Košíc, kde v drese VSS hral v ročníku 1963/64 spolu so Švajlenom, Kánássym, Strauszom a ďalšími. Po sezóne, v ktorej pomáhal trénerovi Štefanovi Jačianskemu v role asistenta, skončil ako 32-ročný s aktívnou činnosťou. Aj potom úzko spolupracoval s populárnym Jačim i Jozefom Venglošom, na Martinčekovej škole na Trebišovskej ulici vznikli prvé prípravky VSS, ktoré sa stali prakticky základným kameňom neskoršej liahne 1. FC Košice. Roky sa venoval košickým internacionálom, veľa robil aj ako podpredseda Olympijského klubu v Košiciach, bol koučom tímu Internacionáli VSS Košice, ktorý sa dodnes snaží pre propagáciu futbalu robiť veľa.

V návale stále pestrej činnosti nemal čas myslieť na dokopané kolená. Až... Aj na jeho dvere 24. mája klope osemdesiatka. Nuž, popri gratuláciách iných zaželajme mu veľa zdravia, aby sa ešte dlho mohol tešiť v kruhu svojej veľkej futbalovej rodiny.