Jubilant z bývalej predsedníckej stoličky

autor: Eugen Magda
1183x čítané

Jubileum je dňom osláv a spomienok počas celoživotnej púti. Človeku sa niekedy ani nechce veriť čo všetko vykonal, ale čas je nielen dlhý, avšak zvyčajne aj veľavravný, nič mu neujde. Kto by Jána Balucha nepoznal, povedal by, že je zberateľom diplomov a medailí, ale to nikdy nebolo jeho životným krédom.

Rodák z Kolinoviec neďaleko Krompách, ktorý s učiteľským diplomom prišiel do Trebišova zaúčať mlaď do tajov matematiky, rozvíjať jej telesnú aktivitu a kultúru, možno ani vo sne netušil, že futbal zmení jeho životnú púť.

Pán učiteľ na Učňovskej a neskôr na základnej škole na Komenského ulici dosahoval so svojimi žiakmi veľmi dobré športové výsledky v rámci celej ČSSR. A keď to vo futbalovom Slavoji Potravinár na funkcionárskom poli zaškrípalo, otcovia mesta a všetci zainteresovaní urobili všetko pre to, aby ho získali do futbalového oddielu. Malo to byť iba na jeden rok, ale bolo z toho nakoniec devätnásť majstrovských sezón, počas ktorých už v tých časoch dokazoval, že je manažérskym typom a preto sa zaradil medzi rekordérov na tajomníckej stoličke.

V tejto funkcii sa cítil ako ryba vo vode. Mal dobré myšlienky, vedel všeličo predvídať a potom mu veľa dala aj staršia funkcionárska garnitúra na čele so skúseným dlhoročným tajomníkom Lokomotívy Košice, Slovana Bratislava a ďalších klubov Rudolfom Jurčákom, či Ladislavom Kropáčom, ktorý kormidloval VSS. Svojou šikovnosťou sa rýchlo zaradil medzi najlepších na Slovensku, dokonca strojári ho lákali na stoličku jeho učiteľa, on však ostal verný Trebišovu, kde žije dodnes, ale už v dôchodkovom veku. V nedeľu 17. júna sa dožíva 70 rokov, ktoré boli mimoriadne plodné, za čo si zaslúži obdiv, potlesk a uznanie.

Keď sa ho neraz pýtali, ako sa stať uznávaným a fundovaným tajomníkom, nemal problém s odpoveďou, lebo žiadny recept nevymýšľal, iba zdupľoval to, čo vlastne sám vykonával: „ Mojou snahou bola vždy poctivá práca, svedomitosť a férovosť v robote, čo bolo pre mňa vždy rozhodujúce. Ak to kolegovia z iných klubov zistia, že si človek váži takéto hodnoty, potom si ho rýchlo obľúbia a ľahšie sa s nimi spolupracuje. Aj teraz, keď už na klubovej úrovni nepracujem, pri stretnutiach s bývalými spolupracovníkmi si zaspomíname na staré časy a hovoríme, že všetko to pekné a tvorivé nás spájalo. Aj pri kúskoch, ktoré sme sem-tam povystrájali, skrývala sa za nimi beťárska česť. Osobne si myslím, že spôsob, akým som pracoval, sa mi oplatil, lebo som získal veľa dobrých priateľov, s ktorými sa aj v súčasnosti rád zvítam a pri takýchto stretnutiach si pohovoríme nielen o súčasnosti, ale pospomíname si na naše spoločné funkcionárske obdobie.“

Počas rokov, v ktorých pracoval v Slavoji, trebišovský futbal nikdy vážnejšie nekrivkal. Aj zásluhou toho, že do klubu získal takých trénerov, akými boli Ing. Jozef Karel, Belo Malaga, Štefan Nadzam a ďalší.

„Myslím si, že funkcia trénera v klube je veľmi dôležitá. Ja som tejto otázke venoval vždy veľkú pozornosť, pretože dobrý odborník môže svojou prácou dostať klub na vyššiu úroveň, urobiť mu potrebnú reklamu.“

Určite však dôležitá je aj dobrá spolupráca s ligovými klubmi...

„U nás fungovala dobre. Najviac sme si vychádzali v ústrety s Tatranom Prešov a Lokomotívou Košice, ale v zásade sme si porozumeli so všetkými. Nám to veľmi pomohlo, pretože z jedného mesta je ťažké vytvoriť kvalitné mužstvo. A vzájomnou dohodou sme si vedeli obsadiť v kolektíve všetky slabšie posty.“

Devätnásť rokov na klubovom poli bola veľká záťaž aj na tajomníka uznávaného kalibru Jána Balucha. Ak sa však hovorí, že zmena je život, bola aj v jeho prípade pravdivá. Mesto ho poverilo vedením výstavby krytej plavárne, ale odísť od futbalu neprichádzalo do úvahy. Mal prsty v príchode trénera Mikuláša Komanického, ale pritom mu nedal pokoj ani dlhoročný výborný futbalista a tajomník Oblastného futbalového zväzu Jozef Šalamon, takže zasadol na jeho predsednícku stoličku. Boli z toho napokon štyri volebné obdobia i roky, ktoré prežil vo výkonom výbore Východoslovenského futbalového zväzu ako podpredseda pre Košický kraj. Po smrti svojho priateľa Gejzu Princa ako dočasný predseda VsFZ bol aj viceprezidentom Slovenského futbalového zväzu. Výrazne sa angažoval ako predseda organizačného výboru pri vyhlasovaní Zlatej píšťalky v Trebišove. Pravidelne sem prichádzal slovenský výkvet rozhodcov, ktorý sa na Zemplíne cítil ako doma. Ruku k dielu pridal aj pri organizovaní série medzištátnych stretnutí v košickom VŠA, v Čermeli, v Prešove, či pri zápasoch reprezentačných celkov v rámci prípravy v Trebišove. Nezabudnuteľný zostal najmä prípravný zápas Slavoj Trebišov – ČSSR, ktorý sledoval preplnený štadión, ale i ďalšie stretnutia, ktoré dvíhali na nohy divákov v hľadisku.

Janko – ako ho oslovujú všetci známi – vydal zo seba pre futbalového koníčka veľa energie. Keby sme chceli spomenúť všetky jeho ocenenia, možno by na to nestačila ani jedna strana. Z najvyšších telovýchovných a futbalových vyznamenaní mu v klubovej vitríne nechýba vari ani jedno, rovnako ako ocenenia mesta a okresu, ale aj z čias, keď pracoval na učiteľskom poli. Bol vždy jedným z kľúčových organizátorov pri akomkoľvek kultúrnom alebo športovom podujatí v Trebišove. Nuž svojím spišským srdcom a nadšením je Ján Baluch jubilantom na akých sa nemôže zabudnúť, lebo tomuto zemplínskemu mestu sa oddal celý. Kiež by v ňom zažil ešte veľa radosti a mohol čo najčastejšie opakovať, že všetko čo robil, stálo to za to!