Bezkonkurenčné gólové hlavičky košického Johana

autor: Eugen Magda
1528x čítané

Pán hlavný, prosím si pivo, poprosil nováčik Klubu ligových kanonierov Stanislav Griga pri stole postávajúceho pána v čiernych nohaviciach a v krátkej bielej košeli. Bolo to na zraze v Poprade pred jedným zo zápasov, ktorý čakal čs. streleckú elitu pod Tatrami. Ako vysvitlo, tým pánom nebol nik iný, ako v tom čase 49-ročný Ján Strausz, ktorého bývalý útočník Žiliny, pražskej Sparty a Feyenoordu Rotterdam na prvý pohľad nespoznal. Zaznel výbuch smiechu, Griga sa trochu zapýril a mal netradičný vstup medzi čarostrelcov za sebou.

Od tých čias uplynulo dvadsať a pol roka, populárnemu Johanovi – ako ho košickí fanúšikovia nazývajú – šediny síce nepribudli, ale už od 16. novembra voľky-nevoľky nosí na pleciach sedem krížikov. Viaceré pramene uvádzajú, že futbalová kariéra Jána Strausza sa začala vo Veľkých Kapušanoch. Je síce pravda, že odtiaľ prestúpil do košických VSS, ale základy dostal v metropole východu vo vtedajšom klube Žižka. Rodák z Mukačeva prišiel s rodičmi z Podkarpatskej Rusi, kde žilo veľa Slovákov, v štyridsiatom siedmom do Košíc, ale potom otca, ktorý bol učiteľom, preložili do zemplínskeho mestečka a sťahovala sa celá rodina. Tam Janči pokračoval v raste. Keďže začal napínať siete, neušiel pozornému oku trénera Rudolfa Zibrinyiho, ktorý mladého, v tom čase iba dvadsaťročného, strelca bral všetkými desiatimi do VSS. Ukázalo sa, že to nebol márny prestup, lebo do útoku prišiel hráč, ktorý začal byť postrachom pre obrancov i brankárov všetkých súperov. Po príchode na štadión na Solovjevovej ulici pomohol hneď v ročníku 1962/63 svojmu mužstvu dostať sa po trojročnej prestávke do vytúženej I. ligy. Niektorí strelci po postupe do najvyššej súťaže zhasnú. Nebol to však Strauszov prípad. Naopak, na vrcholnú scéne vykročil rázne. Neznámy útočník vyslal našej elite prvý signál už v premiére 16. augusta 1963. Ospevovaný gól síce nedal, ale podpísal sa pod zisk bodu, ktorý si VSS priviezli z brniankami. Jeho prudko strieľaný center si vrazil jeden z obrancov do vlastnej siete a remíza 1:1 bola na svete. V nasledujúcom kole rozkrútil pred domácim publikom kolotoč, z ktorého sa zatočila hlava kladnianskym obrancom i brankárovi Blínovi. Výsledok 3:0 jednoznačne prezrádza, kto bol pánom v tomto meraní síl. Najväčším však bezpochyby Johan, ktorý strelil tri góly, a tak prvý ligový hattrick dosiahol nezvyčajne rýchlo. Nebol jediný. Medzi elitou si ho vystrieľal dovedna päťkrát a na medzinárodnej scéne dvakrát. To však neboli zďaleka jeho jediné kanonierske úspechy. Osemkrát sa stal najlepším bombardérom VSS – prvý raz hneď v premiérovom ročníku, v ktorom nastrieľal 11 gólov. Po vydarenej sezóne zaklopal Strausz na vrátka ďalších úspechov. Nehodno zabudnúť najmä na jeho šesť víťazných ročníkov v streľbe hlavou. Kraľoval tak suverénne, že to niekedy vyzeralo tak, akoby nemal konkurenta hlavičkára. Nakoniec dať zo 115 gólov dve tretiny hlavou, to je veľavravný fakt. Aj zásluhou tejto zbrane obsadil niekoľkokrát v tabuľke strelcov druhé miesto, ale na kráľovský trón si nezasadol nikdy. K týmto zaujímavostiam možno pridať aj tú, že v lige dal všetky góly iba z hry a len v jednom drese – vo farbách VSS. Keďže Johan bol pánom strelcom, zostaňme ešte trochu pri jeho góloch. Tak napríklad v prípravnom stretnutí viedli strojári nad účastníkom mestskej súťaže Pivovarom po prvom polčase 15:0. Strausz napol sieť štrnásťkrát a reakcia trénera Štefana Jačianskeho znela: „Môžeš ísť pod sprchy...“ Útočník VSS nemal v I. lige špeciálne obranné úlohy, mal len narúšať rozohrávku súpera pred šestnástkou a pochopiteľne strieľať góly. Úspešná koncovka mu otvorila dvere do reprezentácie. Za juniorskú i A mužstvo nastúpil len raz a rýchlo padol do zabudnutia. Pritom napríklad na kvalifikáciu MS´66 nastúpil 30. mája 1965 v Bukurešti proti Rumunsku, kde naši v bielych dresoch a v trenírkach rovnakej farby v zostave Schrojf – Lála, Horváth, Popluhár, Bomba – Masopust, Geleta – T. Pospíchal, Strausz, Mašek, Valošek prehrali 0:1. Po predchádzajúcej prehre 0:1 s Portugalskom v Bratislave si to odskákal tréner Václav Jíra, ktorého vymenil Jozef Marko a nakoniec aj jediný debutant Johan, ktorý zostal navždy už len v role čakateľa.

V súvislosti s reprezentáciou si rád spomína na prípravný zápas v Jablonci, kde dal zo štrnástich gólov presne polovicu, čo patrí na takomto fóre k raritám. Ak ich už spomíname, vari najkurióznejší gól vo svojej kariére strelil začiatkom sedemdesiatych rokov na šesťtýždňovom zájazde VSS v Austrálii. Po centri mu lopta sadla na hlavu tak perfektne, že vari z dvadsiatich metrov skončila v sieti. Keď sme sa ho spýtali, v čom spočívalo tajomstvo jeho úspešných hlavičiek, poznamenal, že vo VSS boli vždy hráči, ktorí mali perfektnú kopaciu techniku a na milimeter presné centre. „Či už Pali Pintér, alebo neskôr výborní stredopoliari Štafura – Pollák – Daňko zahrávali loptu tak presne, že mi vždy učesala vlasy a potom padla do siete,“ s úsmevom poznamenáva Johan. Lenže keby sa nevedel orientovať v šestnástke, nemal výskok, dôraz a neovládal zakončenie hlavou, siete by sotva napínal. "Veru tak,“ hovorí už vážne, „lebo v mojich rokoch nebolo jednoduché sa presadiť v šestnástke medzi takými skvelými a robustnými obrancami, akými boli Popluhár, Táborský, Hledík, Čadek, Linhart, alebo Fábera.“ On to dokázal, a aj vďaka tomu stý gól strelil na jar 1974 Interu. V nasledujúcej sezóne bol ešte s 15 gólmi najlepším strelcom VSS a ako 32-ročný sa lúčil s ligou. Potom dával góly do konca ročníka 1976/77 za Prešov, neskôr za VSŽ Košice, Baník Rožňava, Družstevník Čaňa. Nuž, pri tomto okrúhlom jubileu 70 rokov mu želáme predovšetkým pevné zdravie, aby svojimi typickými gólmi pomáhal v drese internacionálov ešte dlho propagovať túto príťažlivú hru, ktorej sa upísal navždy.