Kúzelný driblér známej kľučky do prava
autor: Eugen Magda1541x čítané
Chýr o dobrom hráčovi sa šíri rýchlo. Tak nejako to bolo aj s vrtkým útočníkom, ktorý sa síce narodil v Košiciach, ale až do skončenia maturitného veku žil v Moldave. "Počas štúdia na vysokej škole v Košiciach prišiel raz za mnou tréner Rudolf Zibrinyi, aby som prišiel na zápas s Dynamom Berlín. Keď som počul, ako číta zostavu na prvý polčas a medzi menami Gajdoš, Schwarz, Kánássy, Gornický a ďalšími sa objavilo aj moje, mal som zrazu takú trému, že som nevedel zašnurovať kopačky. Ruky sa mi rozklepali, ale na ihrisku sa mi darilo. Potom už prišli za mnou, aby som podpísal prestupové lístky a takto som sa dostal do VSS. S výnimkou Strausza sa ocitol medzi staršími spoluhráčmi. Väčšina z nich na čele s Pintérom mala o desať a viac rokov, než ja, brali ma pomaly ako svojho syna.“
Tibi – ako ho spoluhráči i väčšina fanúšikov oslovovali – hral veľmi disciplinovane. Mal srdce veľkého bojovníka, napriek nižšej postave patril medzi hráčov, na ktorých tréner Štefan Jačiansky staval svoju taktiku. Pomohol ukončiť trojročný pôst a leštiť ligovú vizitku strojárov. Bol rád, že sa ocitol práve v mužstve, ktoré návratom medzi elitu začalo vlastne veľkú obrodu košického futbalu. V premiérovej ligovej sezóne hral v ročníku 1963/64 zväčša s veľmi skúsenými a ostrieľanými hráčmi. Veľavravný je v tomto smere nasledujúci káder: Švajlen, J. Jutka – Š. Jutka, Piršč, Csákvári, Pavlík, Š. Tóth, Pintér, Felszeghy, Šomoši, Kánássy, Strausz, Martinček, Schwarz, T. Tóth, Müller a Mravec. Jeden z členov tohto kolektívu Alojz Martinček po rokoch o ňom hovorí: „Bol to veľmi obľúbený futbalista. V šatni mal úctu k starším hráčom, na trávniku svojím nenapodobiteľným umením zabával divákov. Siete veľmi nenapínal, ale za to z jeho prihrávok a centrovaných lôpt strieľali góly ostatní. Dokázal obranu súpera dostať do úzkych, a predstavte si, najnešťastnejším obrancom z jeho kľučiek bol dlhoročný kapitán československej reprezentácie Ladislav Novák!“
Tibora zdobila vždy skromnosť. Radšej hral, bojoval, rozdával radosť. Nikdy sa nechválil, ak vynikol, chválili ho iní. Vďačil každému spoluhráčovi, ak ho do niečoho užitočného zaučil. „Na mojom driblingu a povestnej kľučke, ktorú som robil vždy iba do prava, má veľkú zásluhu Kánássy. Po tréningoch dlho ostával so mnou na štadióne, sústavne mi vštepoval to, ako ju mám na protihráča urobiť. Také niečo je dnes už len piesňou minulosti, je to pomaly na neuverenie. Celá republika vedela, kam kľučku robím, vždy sa mi vydarila, lebo Julo ma učil, že ju musím robiť v pohybe a hlavne vo chvíli, keď súper má zaťaženú ľavú nohu. Teraz sa mi o nej ľahko hovorí, ale pokiaľ som sa ju naučil, usilovne som trénoval pol roka!“
Po postupe do I. ligy presvedčil trénera Jačianskeho na letnom sústredení v Maďarsku o svojich kvalitách natoľko, že začal hrať na pravom krídle, Kánássy prešiel na ľavé a Schwarz sa ocitol v role náhradníka. Vonku však najčastejšie nastupoval v stredovej formácii. Aj v nej hral skvele, takže v jednom z referátov Dukla - VSS čítame:
„T. Tóth skvelou osobkou vygumoval Masopusta!“ Na tie časy to bola reklama, ktorá nepotrebovala ďalší komentár. Hneď v prvej sezóne pomohol VSS k dvanástim víťazstvám a siedmim remízam, vďaka čomu s aktívnym skóre 40:32 obsadili siedmu priečku. Po úspešnej premiére prežíval v ročníku 1964/65 ešte väčšiu radosť. Svojimi výkonmi prispel v tom čase k ojedinelému úspechu strojárov, ktorí sa vyšplhali až na tretí stupienok. História nakoniec potvrdila, že to bol jeden z najväčších triumfov strojárov v najvyššej súťaži.
„Veľa gólov som v lige nedal, ale pre mužstvo som odviedol iné cenné služby. Napriek tomu sa pamätám, ako som rok po MS v Chile dal za stavu 0:3 gól hlavou Schrojfovi, a to som bol najmenší hráč na ihrisku, alebo v ročníku 1965/66 strelil víťazný gól proti Sparte,“ hovorí Tibor.
V ročníku 1965/66 do kádra k osvedčeným hráčom pribudli Pollák, Hoholko, Boroš a Desiatnik, ale mužstvo obsadilo iba 9. miesto. T. Tóth skončil vysokoškolské štúdium s aprobáciou telocvik – ruština a dostal povolávací rozkaz... Mal rukovať do Dukly Praha. Rodičia mu však skoro zomreli, stal sa živiteľom rodiny, staral sa o mladšiu sestru, preto sa dostal pod banskobystrický Urpín. Po návrate do civilu hral ešte rok v partii Švajlen a spol. Potom chcel odísť do Žiliny, ale nedostal súhlas. Nakoniec sa dostal do Martina, neskôr do VSŽ, kde skončil ako 33-ročný s aktívnou činnosťou. Popri tom, že takmer tri desaťročia učil v Košiciach v škole na Námesti L. Novomeského 2, pracoval ako tréner v blízkom okolí. Jednak ako asistent vo VSŽ, s ktorými takmer postúpil do I. ligy, ale aj v Družstevnej, Čani, vo Valalikoch, v Geči, v Rozhanovciach, či v Bysteri. Domnieva sa, že každý kto sa upíše futbalu, by mal čosi ako tréner odviesť aj v malých kluboch.
„Nikdy neľutujem, že som sa upísal futbalu. Videl som veľa krajín, Kubou začínajúc a mnohými európskymi štátmi končiac. Rozšíril som si obzor, a viete, aký to bol nádherný pocit, hrať futbal pred plným hľadiskom,“ hovorí Tibor Tóth, ktorý 30. novembra oslavuje 70. rokov, je to pocit na nezaplatenie.