Kariéra jubilanta Švajlena žiari slávou

autor: Eugen Magda
1382x čítané

Je jednou z najväčších futbalových postáv Košíc. Brankár Antom Švajlen si ju vydobil usilovnosťou na tréningoch, preto sa stal aj kapitánom VSS Košice, za ktoré odchytal 336 ligových zápasov, Práve v nich dokázal, akého brankára východniari našli, ktorý neskôr dokázal aj to, že je olympijským funkcionárom výnimočných kvalít.

Keď sa Tóno ako žiačik prvý raz objavil v Košiciach, vtedy ani vo sne by ho nenapadlo, že metropola východu bude raz jeho druhým domovom. Už pred príchodom do vtedajšej Jednoty v jeseni 1959 preskákal toho solčiansky rodák z okresu Topoľčany neúrekom. Veď okrem rodiska sa objavil v bráne Trenčína, Prievidze, Topoľčian a počas dvoch rokov vojenčiny v drese Dukly Trenčín, ktorú aj s ním prevelili do Brezna. Jeho umenie vábilo funkcionárov z mnohých klubov, ale z breznianskej škvary sa sťahoval na východ. Na tento prestup blízke okolie reagovalo všelijako, ale dobre, že nepočúval hlasy iných, že sa rozhodol sám, lebo v dresoch Jednoty a VSS vydržal až do skončenia aktívnej činnosti – teda vyše 15 rokov. „Slížar“ – ako každého občana Solčian nazývali – získal v Košiciach rôzne primáty. S 336 ligovými štartmi sa stal vo VSS rekordérom, ktorého zdobilo aj to, že na 240 zápasov po sebe nastúpil bez striedania, 125 stretnutí odchytal bez inkasovaného gólu, navyše premenil 11 pokutových kopov. Dokonca v ligovom ročníku 1964/65 sa s piatimi jedenástkami stal druhým najlepším strelcom VSS, ktoré pritom skončili na treťom stupienku. V sezóne 1970/71 sa tešil z 2. miesta, pričom experti tvrdili, že v tom čase strojári hrali u nás najkrajší futbal. Práve tu je odpoveď, prečo všetkých hráčov, vrátane Švajlena, mrzelo, že im titul ušiel medzi prstami. Ešte v ročníku 1972/73 vybojoval s VSS ligový bronz, vyhral Slovenský pohár, ale nemožno zabudnúť ani na reprezentáciu.

V kolektíve olympionikov bol v roku 1964 v Tokiu. Chytal iba proti Brazílii, hoci so Schmuckerom bol rovnocenným brankárom. Aj po rokoch kapitán mužstva Anton Urban hovorí: „Nič by sa nestalo, keby tréner Rudolf Vytlačil rolu oboch vymenil.“ Dokonca pred finále s Maďarmi sa veľký mág rozhodoval, koho z tejto dvojice uprednostní... Švajlen bol niekoľkokrát na nominačných listinách A-mužstva. Chytal zaň napríklad pod hlavičkou ligového výberu v Linzi, kde naši vyhrali 2:0, ale nechýbal v ňom ani v jeseni 1965 v Porte, kde v kvalifikácii MS proti Portugalsku bol náhradníkom Vencela. Keďže dvojica Viktor – Vencel bola roky istá, tréner Jozef Marko rátal s Tónom ako s tretím brankárom na MS 1970, ale napokon sa rozhodol pre mladšieho Flešára.

Po aktívnej činnosti bol dlhoročný kapitán Švajlen trénerom v Brezne, v Humennom, v košických ZŤS pri mladi a ligových senioroch, v Sp. N. Vsi i v mužstvách nižších súťaží, ale to už jeho srdce z dňa na deň sa stále viac spájalo s olympizmom. V tomto hnutí začal pracovať ešte v časoch federácie, takže po jej rozpade sa stal členom SOV, predsedom Olympijského klubu Košice i predsedom Združenia olympijských klubov. To nie sú zďaleka všetky jeho funkcie. Preto ani neprekvapilo, že mu udelili Zlaté olympijské kruhy SOV, dostal Ocenenie k storočnici MOV, či zlatú pamätnú medailu OK Košice a iné. Za vytrvalosť a nadšenie pre olympijské hnutie si toto všetko zaslúži.

Tóno sa pre dobrú vec dokáže zapáliť. Všetci ho obdivujú a hovoria o ňom, že je osobnosťou a vodcovským typom na pohľadanie. Popri olympijských oceneniach ho zdobí Zlatá medaila SFZ, Cena fair play MUDr. Ivana Chodáka a ďalšie vyznamenania SFZ a VsFZ. Preto 3. decembra 2012 pri dovršení 75 rokov má čo oslavovať. On však najradšej oslavuje prácou, preto päťnásobný futbalový olympionik oprávnene zaslúži potlesk na otvorenej scéne.