Futbalová polstoročnica Girbu v Spišských Vlachoch
autor: Eugen Magda1777x čítané
Úsilím doma si vypísal skvelú vizitku, takže výrazne prekročil rámec svojho bydliska. Napokon, už polstoročie je známy jeho rukopis, ktorý zdobí svedomitá práca na dobrovoľnej báze. Keďže sa narodil 13. júna 1944, je čerstvým sedemdesiatnikom, ktorý si zaslúži pozornosť za svoju neoceniteľnú mravčiu robotu. Možno nepriamo aj pričinením rodičov. Napokon, sám hovorí:
„Futbal som začal hrať v dorasteneckom veku, ale rýchlo som sa s ním rozlúčil. Rodičia mi bránili v rozlete, varovali ma, že mi dolámu nohy, takže dal som na ich slová, skončil som s aktívnou činnosťou a vykročil na funkcionársku dráhu."
V roku 1964 sa stal v miestnom Tatrane tajomníkom, a od tých čias, s výnimkou dvojročnej vojenčiny, vykonával túto funkciu po súčasnosť. “Práce bolo dosť, veď TJ kedysi okrem futbalu zastrešovala ľadový hokej, ženský basketbal, stolný tenis, šach, oddiely ZRTV, turistiku a tiež horolezectvo. Pamätám si na rad úspechov nášho seniorského futbalu. V ročníku 1965/66 som bol pri tom, keď Tatran z vtedajšej západnej skupiny I. triedy Východoslovenského kraja - úrovňou to bola terajšia IV. liga - postúpil do vrcholnej súťaže krajských majstrovstiev, teda súčasnej III. ligy, v ktorej bol permanentným účastníkom. V mládežníckej kategórií sme dosiahli pod vedením trénera Ing. Eugena Pavlíka prenikavý úspech v roku 1980, keď sme vyhrali majstrovstvá kraja a postúpili do II. dorasteneckej ligy.“
Zaujímavé je, že keď sa vrátil z vojenčiny, na prácu vo futbale ani nepomýšľal. „Trvalo asi mesiac, kým ma miestni funkcionári opäť presvedčili, až ma zachvátila chronická nemoc, ktorá zostala nevyliečiteľná dodnes. Samozrejme, nielen futbalom som bol živý, ale vykonával som aj iné funkcie v telovýchove - v územných telovýchovných orgánoch, na úrovní okresu i kraja v rokoch 1972 - 1989 a v období 1980 – 1989 som bol členom SÚV ČSZTV.“
Ani v tomto období to však nebolo všetko, pretože v rokoch 1976 - 1985 pracoval ako člen predsedníctva Výboru futbalového zväzu KV ČSTV v Košiciach a tiež v komisii rozhodcov. „Na toto obdobie mám pekné spomienky. Spolu s novinárom, nebohým Štefanom Groskopom, sme boli najmladší členovia futbalového orgánu. Počas svojho pôsobenia som poznal tiež troch predsedov východoslovenského futbalu, ktorí už nie sú medzi nami – Michala Chudinu, Vladimíra Blocha a Gejzu Princa. Pamätám sa na dobrú partiu funkcionárov, či to bol Ján Dolog z Humenného, Ján Balla z Veľkého Šariša, Milan Žalúdek, ináč Spišiak bývajúci v Košiciach, Michal Murdzik, Július Sabo z Michaloviec, ktorý bol v tom čase predsedom ŠTK a na rad ďalších."
Spomenul ŠTK, ozaj, koľko rokov bol jej členom? „Ak nerátam Štefana Olšavského, potom som služobne asi najstarším členom komisie, veď na zasadnutia chodím vari už štvrťstoročie, medzitým niektorí zomreli, človek nestačí ani sledovať, ako život rýchlo plynie."
Z pôsobenia v Spišských Vlachoch si rád spomína nielen na futbal, ale aj na túto basketbalovú historku. „Vtedy sme sa dostali dosť zaujímavo až do ligy dorasteniek. Tiež už nebohý učiteľ Martin Šafar na prvej hodine telocviku dostal od dievčat otázku, načo slúžia basketbalové koše... On im to vysvetlil teoreticky, ba aj prakticky, tak perfektne, že dal z nich dokopy družstvo, ktoré získalo prvenstvo v kraji a postúpilo do dorasteneckej ligy. Vo Vlachoch vtedy telocvičňa stále praskala vo švíkoch.“
Ako mnoho miest, tak aj Spišské Vlachy prežívajú športovú krízu, a futbal istý čas mlel pomaly z posledného. Ako to vidí človek, ktorý tu pre šport odvádzal maximum? „Niekdajší hráčsky zápal, srdce pre šport mizlo, a vytrácalo sa aj funkcionárske zázemie. Kedysi sme boli ctižiadostivá partia, ktorá roky úspešne pracovala, mala radosť z toho, čo sa jej podarilo, ale prišli aj roky, keď sa futbal uberal nedobrým smerom...“
To však nič nezmenilo na tom, že futbal mu dal veľa, mohol spoznať mnohých športovcov a funkcionárov od Bratislavy až po Sninu, ktorých by v bežnom živote sotva stretol. „A že som sa športu toľko venoval? Bola to predsa moja druhá láska, a to neľutujem.“
Možno by dosiahol aj viac, najmä na poli delegátov. Lenže práca v Spišských Vlachoch bola jeho prioritou a zabrala veľa času. Nemálo ho stratil aj pri robote na okresnom zväze v Spišskej Novej Vsi a na krajskom, neskôr regionálnom zväze v Košiciach. Za svojou láskou precestoval tisíce kilometrov, a keď bolo treba, zdvihol aj redakčný telefón. Neraz aj do Korzára, lebo Dušan kvôli športu by bol aj hory prenášal. V domácej vitríne má množstvo ocenení, ku ktorým so želaním pevného zdravia zaiste pribudnú v najbližších dňoch ďalšie, lebo je to poctivec na pohľadanie.
Dnes síce Dušan už v ŠTK VsFZ nerobí, ale sedí ďalej na tajomníckej stoličke v Spišských Vlachoch, ktoré hrajú v južnej skupine V. ligy. Dnes ho hreje aj to, že mužstvo pred jeho sedemdesiatkou nehralo v súťaži podradnú úlohu, takže mu robilo radosť. Napokon, on pre futbal tu robil celý svoj život maximum, takže môže oslavovať a spomínať s radosťou. A my sa pridajme slovami: Dušan, ďakujeme!