Pepču bol pokojný obdivovateľ úspechov VSS

autor: Eugen Magda
1530x čítané

Zaujímavé je, že bývalého dlhoročného predsedu futbalového oddielu VSS Františka Nógrádyho poznala väčšina Košičanov, ale pomaly nik z nich nevie, prečo ho mnohí oslovovali prezývkou Pepču. On, osobne, mal futbal veľmi rád. Vedel ho robiť, dokázal mu v rámci svojich možnosti, ktoré limitovali vtedajšie podniky, dvíhať latku kvality tak, že Košice zohrali významnú úlohu v bývalom Československu medzi silnými pražskými a bratislavskými baštami. Pritom v metropole východu nebolo nikdy ľahké robiť tento šport na vrcholnej úrovni.

Pán Nógrády však výrazne prispel k tomu, že VSS sa stali hlavným reprezentantom mesta. A tak to bral každý nielen v materskom podniku, ale rešpektoval to aj rival zo susedného Čermeľa, aj keď nie vždy v priamych súbojoch na zelenom trávniku, pretože aj Lokomotíva chcela ukázať svoju silu.

V pozadí tohto reprezentanta žlto-modrých farieb nestal nik iný, ako predseda futbalového oddielu VSS Košice František Nógrády (nar. 21. júna 1924). V časoch najväčšieho kvasu mohol od mladých čias pozorne sledovať vývoj, a keď VSS v päťdesiatych rokoch čoraz pevnejšie po KAC a Jednote dávali najavo, že sa stávajú pokračovateľmi tejto krásnej tradície, získali veľa divákov. Pochopiteľne, to by však nešlo bez príťažlivej ponuky, ktorá nie raz rozjasala srdcia fanúšikov. Lenže, strojári sa stali silní aj preto, že mali funkcionárske osobnosti, ktoré vedeli doplňovať mužstvo hráčmi nie počtom, ale zväčša takými technickými, dravými futbalistami čo z večera na ráno patrili medzi kľúčové postavy základnej zostavy. Nehovoriac, že dobrá práca s mlaďou prinášala tiež pekné a pre budúcnosť nádejné výsledky. Na čele tohto výnimočného konvoja bol predseda, populárny „Pepču“. V spolupráci s tajomníkom Ladislavom Kropáčom a uznávaným lekárom Vojenskej nemocnice MUDr. Zoltánom Juhásom, ktorý sa ukázal aj ako veľký funkcionársky stratég, vytvorili silný a pomaly bezkonkurenčný trojlístok na vrcholnej oddielovej scéne.

Krédom kľúčových funkcionárov bolo: „Všetko sa dá urobiť, len treba chcieť.“ A z toho vyplývala zásada, kto si ako plnil svoje povinnosti, tak to v konečnej fáze pocítil aj vo svojej peňaženke. Pán Nógrády bol jedným z prvých funkcionárov na Slovensku, ktorý nemal námietky proti rozšíreniu realizačného tímu, napríklad kondičným trénerom, čo vo vtedajších rokoch bolo na mnohých miestach ešte neželanou novinkou.

Pre futbal obetoval všetko. Jeho úsilie nevyšlo nazmar. Keď pôsobil vo VSS, mužstvo bolo v I. lige raz druhé, dvakrát tretie, raz štvrté, vyhralo aj Slovenský pohár, a nie tak ďaleko bolo aj k triumfu v Čs. pohári v súboji s Baníkom Ostrava, takže dosiahli vlastne najväčšie úspechy vo svojej histórii a začala si ich prostredníctvom štartov v Pohári UEFA všímať aj futbalová Európa. Počas jeho éry absolvovali VSS najväčšie zájazdy, Austráliou začínajúc a americkým kontinentom končiac.

Hovoriť o tom, že v posledných rokoch mal neprajníkov, je dnes zbytočné, lebo to, čo robil, bolo na osoh rozkvetu. Kým bol predsedom, jeho klub pripravoval fanúšikom hody. Už nie ako šéf zomrel 4. februára 1985, ale to nemení nič na tom, že pre históriu zostane jednou z najuznávanejších postáv košického futbalu. Stal v pozadí najväčšej slávy strojárov, ktorú žali pred zrakmi publika hráči. Jemu neprekážalo, že bol iba v akejsi druhej línií, lebo z tej mohol vychutnávať plody dobre vykonanej a úspešnej práce. On však ani s pribúdajúcimi rokmi nedostal za ňu to, čo by si bol zaslúžil. Avšak na Slovensku je to nie raz už tak...